Čítať viac

.saleziánka Slávka patrí do rádu Dcér Márie pomocnice. Spoločne s ďalšími dvoma sestričkami na sídlisku Luník IX nebývajú, ale každý deň tam dochádzajú. Pracujú na miestnom úrade ako terénne sociálne pracovníčky. Chodia medzi ľudí po bytoch a po chatrčiach, riešia ich každodenné problémy a pomáhajú. Obyvatelia tunajších bytoviek majú vodu iba dvakrát denne po jednej hodine. Plyn tu nemajú vôbec. Ústredné kúrenie už v bytovkách nie je dlhé roky, mnohí dokonca vymontovali radiátory a odniesli ich do zberu. Kúria si drevom a peletami v pieckach. Nedávno im saleziáni doviezli dvadsaťpäť ton peliet z pilín, ktoré im potom so zľavou predávali. Bytový podnik ako správca bytov tu zápasí s neplatičmi, a preto vymysleli iný systém odberu a platenia elektriny. „Platíme si kilowatty na mesiac, za jeden zaplatíme 30 centov," hovorí asistent sestričky Slávky Ján Faterian a pokračuje: „Každý deň k nám na miestny úrad chodia ľudia telefonovať do elektrární, aby zistili, koľko majú ešte kilowattov. Podľa toho šetria. Overujú si to preto, aby im nepadol istič, lebo ak spadne a prídu ho z elektrární znovu „nahodiť", tak musia za to zaplatiť 23 eur."
Rehoľné sestričky okrem toho píšu obyvateľom Luníka žiadosti o výmenu bytu alebo o predĺženie nájomných zmlúv. Podmienkou je, aby minimálne pol roka riadne platili nájomné a všetky poplatky. Zabezpečujú im aj obnosené šatstvo, ktoré sem vozia darcovia. Taktiež pomáhajú vybavovať dôchodky, invalidné aj starobné. Mnohokrát tunajší Rómovia ani nevedia poriadne po slovensky. Keď musia ísť na úrad, sprevádzajú ich. Sestričky im pomáhajú aj so zháňaním zamestnania. Na nástenke majú vyvesené oznamy Úradu práce s ponukou pracovných miest. Nedávno prišla jedna pani, že by chcela robiť upratovačku. Sestra Slávka s ňou vypísala životopis a poslala ho na príslušnú adresu. Mimochodom, na Luníku IX je až 95-percentná miera nezamestnanosti. Starosta zamestnáva 130 ľudí na aktivačné práce. Za 63 eur na osobu a na mesiac čistia štyri hodiny denne sídlisko od odpadkov. Najšikovnejší obyvatelia si našli prácu. Asi dvadsať mužov robí v železiarňach US Steel, ďalší pracujú v podniku, ktorý spravuje mestskú zeleň, niektoré ženy robia upratovačky v nákupných centrách.

.v teréne
Minulý týždeň v utorok mala sestrička Slávka a jej asistent bežný pracovný deň. Vybrali sa do terénu navštíviť niekoľkých obyvateľov zdevastovaných bytoviek a kolóniu štyridsiatich chatrčí, ktorá vyrástla na okraji sídliska. Má poetický názov Mašličkovo, podľa prvého obyvateľa nelegálnej osady: volá sa Mašliar. Kto tam chce ísť, musí si obuť gumené čižmy, inak hrozí, že zapadne v blate.
O desiatej predpoludním ideme v trojici do terénu. Z miestneho úradu vidno dva bloky bytoviek, ktoré sa budú na jar búrať. Domy majú narušenú statiku, väčšina bytov je už v dezolátnom stave, sú neobývané a majú odmontované okná aj zariadenie interiéru. Zachované ostali iba schodiská. Kde-tu ešte vidno záclony, zopár bytov je obývaných. V uplynulých rokoch dal Bytový podnik zbúrať päť bytoviek s narušenou statikou. Ich obyvateľov premiestnili do prázdnych bytov v zachovalejších bytovkách. Zanechali ich po sebe rodiny, ktoré odišli za lepším životom najmä do Belgicka a do Anglicka. Tým pádom sa už nemajú kam vrátiť, aj keby chceli. Neplatičom z bytoviek s narušenou statikou mesto neponúklo náhradný byt, a preto skončili v chatrčiach osady Mašličkovo.
Ako prvú navštevujeme rodinu na Hrebendovej ulici číslo 28. Sú neplatiči a ich bytovka je určená na zbúranie. Vchádzame do tmavého bytu. Pani Jolana Slepčíková je slepá, jej dvaja synovia nemajú nohy, pohybujú sa iba po kýptikoch. Jeden z nich drží v náručí malého psíka. Dcéra Adrianka nie je telesne postihnutá, zato vyzerá mentálne zaostalá. Rodine hrozí, že skončí na ulici. „Sestra Anna im sľúbila, že im vybaví v dedinke Somotor na juhovýchode Slovenska azylový dom. Od apríla by tam mali získať sociálny byt, za ktorý budú platiť nájomné 20 eur," vysvetľuje sestrička Slávka a zatelefonuje prevádzkovateľovi azylového domu, aby si overila, či je všetko dohodnuté.
Po štvrťhodinke od Slepčíkových odchádzame. Ako pozitívny príklad vzorne zariadeného bytu navštevujeme na Krčméryho ulici 79-ročnú Aničku Krkovú. Prvé, čo zaujme, je otváranie vchodových dverí s pomocou čipu. Do tohto a do susedného vchodu ho dali za 12-tisíc eur namontovať saleziáni, aby sem nechodili cudzí a nepoškodzovali vnútrajšok budovy. Pani Anička býva sama v štvorizbovom byte. Kúri si pieckou na drevo iba v obývačke, kde aj spáva. Ostatné izby sú chladné a nepoužívané. Predtým bývala 25 rokov v byte na sídlisku Nad jazerom. Pred 38 rokmi jej tam tragicky zahynul 6-ročný syn, zrazilo ho auto. Zlé spomienky sa jej neustále vracali a byt preto predala. „Snažím sa dostať z Luníka preč, no mesto mi už nechce prideliť malometrážny byt, o ktorý sa päť rokov usilujem," vraví pani Anička a pokračuje: „Cítim sa ešte pri sile. Chodím pravidelne na modlitby a na omše k saleziánom do kostola. Pomáhala som aj variť jedlo pre 60 detí na letnom tábore." Sestrička Slávka sa usmeje a potichu poznamená, že jej hovoria naša zlatá babička luníkovská.

.v Mašličkove
Obúvame si gumáky a ideme cez zablatenú lúku do Mašličkova. Navštevujeme iba prvé dve chatrče, v ostatných sú na hostí agresívni. Obyvatelia prvej chatrče sa snažia sekerami rozmontovať prístavbu, po pol hodinke sa im to podarí. Okolo pobehujú zlostné psy, na streche je mačka. Chatrče sú pozbíjané z drevených dosák, majú jedno okno a pred vchodom sú na blate položené koberce. Sestrička Slávka poznamená, že je to absurdné, ale obyvatelia neďalekých bytoviek tým, čo bývajú v nelegálnych chatrčiach, závidia – nemusia totiž platiť nájomné. V druhej chatrči býva 38-ročný Martin Balogh s manželkou a jedenástimi deťmi. Najmladší Samko má iba päť dní. Hrdá mamička nám ho ukazuje. Dovnútra nás radšej nepozývajú. Ako sa sem toľkí pomestia, to je záhada. Sestrička Slávka pozná aj 16-člennú rodinu, ktorá býva v garsónke. „Nepomestia sa tam. Spia tak, že sa dospelí striedajú na matracoch na zemi po dvoch hodinách. Medzitým si zapália cigaretu a čakajú, kým na nich príde rad."
Baloghovci bývajú v chatrči štyri roky. Vodu si nosia zďaleka v bandaskách, podobne ako benzín pre elektrický agregát. „Predtým sme bývali na Podjavorinskej ulici a vysťahovali nás pre mamine nedoplatky 2 500 eur za vodu. V bytoch nie sú vodomery, voda sa rozratúva na celý vchod podľa počtu obyvateľov bytu bez ohľadu na to, koľko v skutočnosti rodina spotrebovala. Sestričky nám pomáhajú so žiadosťami o byt na Luníku, inde nám ho určite nepridelia. Chceme už bývať v riadnom dome, nie v chatrči. Dcéra Ivka sa učí na tunajšom učilišti za krajčírku, syn Maťko za mäsiara. Ostatné deti chodia do školy alebo do škôlky," hovorí Martin Balogh. Šanca na slušné bývanie je však v prípade tejto rodiny veľmi nízka.

.keď najlepší odchádzajú
Už dvadsať rokov sa saleziáni venujú pastorácii Rómov. Najprv v Bardejove, potom v Michalovciach, neskôr v Jarovniciach a teraz siedmy rok na Luníku IX. Vybudovali tu kostol, pastoračné centrum a priestor, kde traja rehoľní bratia a dvaja dobrovoľníci bývajú. Predstavený saleziánov na tomto sídlisku Peter Bešenyei má jasno: „Najnáročnejšie zo všetkých miest, kde sme pôsobili, je to tu na Luníku. Žijeme tu medzi nimi, je to úplne iná situácia ako prísť, odrobiť si svoje a odísť."
Pondelok je voľný deň, no od utorka do nedele tu majú aktivity s deťmi a mládežou. Celý saleziánsky areál je pre istotu zamknutý a obohnaný vysokým železným plotom. Na bránach nie sú ani zvončeky. „Každý, kto by chodil okolo, by nám zvonil. A okrem toho, zvonček by vydržal do prvého zotmenia. Fungujeme tak, aby sme tu dokázali prežiť. Je to zápas, ktorý sa nikdy nekončí. Prišli sme ako Slováci do rómskeho prostredia. Prvý rok sme bývali v bytovke medzi nimi, zdieľali sme s nimi život aj vzťahy. Po čase sme sa vzájomne spoznali a začali sme sa tu cítiť ako doma. No treba vedieť aj odísť, mať priestor na oddych. Máme takú zásadu, že jeden deň v týždni, jeden víkend v mesiaci a jeden mesiac v roku sme inde. Prečistíme si hlavu, aby sme sa sem mohli vrátiť," uvádza Bešenyei.
Saleziáni priznávajú, že situácia na sídlisku sa z roka na rok zhoršuje. Cítia sa ako rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti, pričom tie najlepšie a najšikovnejšie im, žiaľ, odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia. Teraz vo februári vyprevadil Bešenyei štrnásť obyvateľov. Z Luníka odišla matka, ktorá sa posledný rok pravidelne zúčastňovala so svojimi piatimi deťmi na nedeľnej svätej omši. Najstaršie deti, Melisa a Maťko, chodili na stretká, do spevokolu aj do školy hudby: Melisa na klavír, Maťko na cimbal. Do Česka odišiel aj vysokoškolák Kajo a jeho dvaja súrodenci Mišo a Simona, obaja zamestnaní maturanti. Do Anglicka odišiel robiť upratovača muž, ktorý v Košiciach ako šofér autobusu zarábal veľmi slušných 700 eur mesačne. Chalan Miro, ktorý tu dosiahol maturitu, v belgických jasliach prebaľuje deti. „Je to pre nás bolestivé. Za ten čas, čo sme tu, z nášho spoločenstva odišlo okolo 70 ľudí. Ak nám odídu ešte dva-tri páry, tak čakacia lehota na ďalšiu generáciu bude minimálne desať rokov. Je tu široká základňa malých feťákov, s ktorými sa vieme zahrať, ale ako ich vzkriesiť k normálnemu životu, to zatiaľ presahuje naše sily, poznanie i schopnosti," myslí si Bešenyei.
Dospelí obyvatelia sídliska nemajú väčšinou pracovné návyky. Keď im saleziáni vybavia nejakú brigádu, nie všetci obstoja. Nedávno s nimi chodili trikrát týždenne do lesa na drevo. Aby nekradli, tak vybavili v Mestských lesoch legálny zber konárov a spadnutých stromov. Výsledok? Horko-ťažko sa prihlásilo osem ochotných chlapov, aj tí si nachádzali výhovorky, aby nemuseli v lese pracovať. Niektorí prišli raz, dvakrát, potom už nie.
Saleziáni pripravujú každú sobotu pre dospelých Biblické hodiny. Záujemcov spočítajú na prstoch dvoch rúk. Keď sú tu ale iné aktivity, koncert alebo Krížová cesta, tak príde celé sídlisko. Saleziáni chceli od mesta za symbolické jedno euro kúpiť vybývaný dom na Krčméryho ulici. Poslanci im tento zámer schválili v roku 2013 s tým, že tam okrem vzorových bytov zriadia aj škôlku a hygienickú stanicu pre obyvateľov sídliska. Mala tam byť aj plynová kotolňa, kde by vytvorili pracovné miesta pre miestnych, ktorí by z lisovaných rastlín vyrábali pelety na kúrenie. Dva roky príprav napokon vyšli nazmar: saleziáni od projektu odstúpili. Dôvod? Finančné náklady na rekonštrukciu by presiahli ich možnosti. Pôvodný odhad nákladov 600-tisíc eur sa napokon vyšplhal na 1,5 milióna eur. Je to smutné, pretože aj na tomto sídlisku sú ľudia, ktorí chcú žiť inak, lepšie, a sú aj ochotní pre to niečo urobiť, nielen verbálne. Chcú mať teplú vodu, aby sa po robote mohli umyť. Chcú mať stále elektrinu. Žiaľ, zatiaľ to nevyšlo.