Zefirín Jiménez-Malla bol výhlasený za blahoslaveného 4. mája 1997 v Ríme ako prvý blahoslavený Róm na svete. Je patrónom Rómov a jeho sviatok si pripomína v deň jeho narodenia pre nebo.
Život bl. Zefirína
Detstvo a mladosť
Zefirín Jiménez-Malla sa narodil roku 1861 v Benavente de Segriá, v Katalánsku, ako potomok španielskych kočovných Rómov, ktorí sami seba nazývajú Kale či Kalosi. Jeho detstvo sa podobalo detstvu väčšiny kočovníkov – chodil po žobraní, zberal lesné plody, slimákov, plietol prútené košíky a v zimných mesiacoch trpel chladom i hladom. Rozprával jazykom svojej rasy, nenavštevoval žiadnu školu, takže zostal analfabetom. Podľa dostupných dokladov ho pokrstili v mestečku Fraga, no presný dátum narodenia a krstu nie je známy.
Keď chlapec vyrástol, stal sa z neho tzv. tratante – obchodník s mulicami, koňmi a inými zvieratami. Zvieratá miloval a niekedy si ponechal jedného koňa, na ktorom hrdo jazdil jemu vlastným spôsobom. Zakúsil aj trpkosť väzenia. Sudca však po dvoch mesiacoch vyhlásil: „Zefirín nie je ani zlodej, ani klamár ...“ a uznal ho za nevinného. Keď ho prepustili, prešiel kolenačky s dvomi sviečkami v rukách viac ako kilometer z domu do katedrály, aby sa poďakoval Pánu Bohu.
Ako osemnásťročný sa podľa obyčaje „oženil po cigánsky“ s Terezou Jiménez. Bola to údajne krásna a rozmarná parádnica, nosila drahé šatky a šperky. Z kočovníckeho spôsobu života postupne upustili, najprv sa stali polokočovníkmi a napokon usadlíkmi.
Čestný podnikateľ
Keď sa Zefirínovi v obchode darilo a trochu sa zabezpečil, usadil sa v mestečku Barbastro. Jeho poctivé obchodovanie viacerí dosvedčili prísahou. V rómskej štvrti San Hipólito si prenajal dom a žil usporiadaným rodinným životom. Vyznačoval sa veľkým charitatívnym spolucítením. Navštevoval chorých a starých súkmeňovcov v ich biednych obydliach, pomáhal im materiálne i duchovne, učil ich modliť sa, najmä ruženec. Čoskoro sa stal richtárom i „advokátom chudobných“ a neraz musel zmierovať rozhádané rómske rodiny. Keďže manželstvo bolo aj po tridsiatich rokoch spolužitia bezdetné, roku 1910 si osvojili manželkinu neter Jozefínu (Pepitu), ktorú vychovávali ako vlastnú dcéru. Vrúcne ju milovali až rozmaznávali, ale pravidelne ju posielali do školy sestier sv. Vincenta, kde mal sídlo aj Spolok sv. Vincenta de Paul. Zefirín mal rád všetky deti. Obdarúval ich dobrotami, jednal s nimi láskavo a najchudobnejšie z nich podporoval. Privádzal ich do kostola sv. Ramona, rozprával im príbehy zo života Ježiša Krista a poučoval ich o jeho dobrote a láske. Učil deti slušne sa správať, vážiť si prírodu a zvieratá.
Zefirín sa rovnako usiloval o svoj duchovný rast a zaradenie do spoločnosti. Spolupracoval s poprednými občanmi mesta, dokonca si získal obľubu miestneho biskupa a kňazov. S Terezou sa napokon 9. januára 1912 zosobášil aj cirkevne, v kostole sv. Vavrinca v meste Lérida. (Je možné, že v tomto čase prijal aj prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania.)
Vzorný vdovec
Zefirín sa po smrti manželky Terézie roku 1922 už druhý raz neoženil a denne sa za ňu modlieval ruženec. Neter Pepita sa vydala, ostala bývať v jeho dome a porodila päť detí. Zefirín k nim prechovával úprimnú lásku, obľúbil si najmä prvorodenú Máriu.
Približne v tomto čase vstúpil do Spolku sv. Vincenta de Paul, kde sa intenzívnejšie a organizovane zameriavali na pomoc chudobným Rómom. Prehlboval aj svoj náboženský život a odovzdanosť Pánovi. Denne sa zúčastňoval na svätej omši a prijímal Eucharistiu. Roku 1926 sa stal členom laického združenia tretieho rádu sv. Františka (terciárom). Bol skutočne hlboko veriacim človekom i aktívnym členom katolíckych spolkov a ako ctiteľ Panny Márie, ruženec nosil vždy so sebou. Evanjelizačnú a charitatívnu prácu medzi Rómami považoval za svoju kresťanskú povinnosť.
Mučenícka smrť a blahorečenie
Počas krvavej občianskej vojny (1936-1939) zahynulo v Španielsku pol milióna občanov. Najviac z nich tvorili kresťansky a národne orientovaní občania. Nastalo cielené prenasledovanie Cirkvi a opozície revolucionárov. Tieto represálie najviac postihli diecézu Barbastro, pretože cez ňu prebiehala línia bojov medzi pravicou a ľavicou. V diecéze zbúrali 8 kostolov a zničili 1735 oltárov, historické umelecké diela neoceniteľnej hodnoty.
Dňa 25. júla 1936 Zefirín Jiménez-Malla uvidel, ako milicionári na ceste bijú mladého kňaza, a začal ho brániť. Vojaci ho podrobili osobnej prehliadke a keď u neho našli ruženec, zbili ho a odviedli do väznice zriadenej v kláštore klarisiek v Barbastre. Svedkovia o ňom vypovedali, že sa vo väzení správal pokojne a väčšinou bol pohrúžený do modlitby. Získala si priazeň jedného z anarchistov, ktorý bol ochotný starého Róma prepustiť, ale iba pod podmienkou, že sa nebude verejne modliť, vyznávať vieru a odloží ruženec. Zefirín mu za takúto „veľkodušnosť“ iba poďakoval.
Po pätnástich dňoch väzenia, v noci z 8. na 9. augusta 1936, Zefirína spolu s ďalšími väzňami, medzi ktorými bol aj biskup Florentino Asensio Barroso,odviezli na nákladnom aute na miestny cintorín. Tam ich všetkých bezcitne zastrelili a hodili do spoločného hrobu. Posledným výkrikom Zefirína boli slová, ktoré predtým opakoval celou cestou: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Bol najstarším z umučených laikov. Jeho telesné pozostatky sa, žiaľ, nenašli.
Roku 1993 sa začal diecézny informačný proces blahorečenia. Pápež Ján Pavol II. beatifikoval Zefirína Jiméneza-Mallu 4. mája 1997 v Ríme na námestí sv. Petra spolu s inými španielskymi mučeníkmi a jeho sviatok ustanovil na 4. mája.
Modlitba za svätorečenie blahoslaveného Zefirína
Bože, Otče veľký a dobrý,
Ty si svetlom a silou Ducha svätého
obdaroval Róma – Zefirína Jiméneza Mallu
milosťou viesť skutočný kresťanský život
až po odvážne podstúpenie krutej smrti
podľa príkladu Ježiša Krista.
Vyjadrujeme Ti vďaku za tento prejav
Tvojho milosrdenstva voči všetkým Rómom a
prosíme ťa, aby tento Róm bol započítaný medzi svätých,
aby aj nám pomáhal stať sa skutočnými kresťanmi,
vždy pripravenými ísť cestou kríža v nádeji,
že ťa budeme môcť naveky oslavovať skrze Krista Pána nášho.
Amen