Neočakávané sa stalo skutočnosťou: nástupca sv. Petra vstúpil na Luník IX, aby sa tu stretol s domácim obyvateľstvom a stovkami pútnikov.

Keď prišiel deň D, Luník IX ožil hudbou, tancom, spevom i modlitbou. Veľmi sme sa tešili množstvu dobrovoľníkov, cez ktorých sa mohli naši Rómovia stretnúť s mnohými pozitívnymi ľuďmi z majority. A veľmi sme sa tešili aj množstvu veriacich Rómov, ktorí prišli z rôznych strán, aby ukázali našim Rómom, že Cirkev a viera nie sú iba pre "gadžov", že aj Rómovia môžu byť zapálení pre Boha, že aj oni sa môžu pridať a žiť vo veľkej rodine, ktorej najväčším pozemským otcom je pápež.

Kým na vedľajšom pódiu moderoval Pavol Danko prípravný duchovno-kultúrny program, na ktorom vystúpili rómski tanečníci z rôznych osád pod vedením Dušana Plichtu, speváci a hudobníci z rôznych rómskych pastoračných diel vrátane Poštárky a Luníka pod vedením Adriána Harvana a o. Martina Mekela, členovia komunity sa na dvore pripravovali na príchod Svätého Otca.

Pápež František prišiel takmer na minútu presne. Po spontánnom pozdrave ľuďom na oknách osobne pozdravil saleziánsku komunitu a pár vybraných Rómov. Potom vystúpil na pódium, na ktorom zaznel príhovor o. Petra Bešenyeia,  zodpovedného za pastoráciu Rómov v Košickej arcidiecéze. Ten predstavil prácu saleziánov s Rómami. Nasledovali svedectvá dvoch Rómov: Pána Jána Hera a pani Nikoly Harakályovej o tom, ako Boh konal v ich živote, aby sa dostali z ťažkých podmienok až tam, kde sú teraz.

Svätý Otec sa potom prihovoril k Rómom týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobré popoludnie!
Ďakujem vám za prijatie a za vaše láskavé slová. Ján pripomenul, čo vám povedal svätý Pavol VI: „Vy v Cirkvi nie ste na okraji… Vy ste v srdci Cirkvi“ (Homília, 26. septembra 1965). Nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo, alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi. Pretože byť Cirkvou znamená žiť ako povolaní Bohom, znamená to cítiť sa byť vlastníkmi života, byť súčasťou rovnakého tímu. Áno, pretože Boh si nás takto praje, každého iného ale všetkých zjednotených okolo Neho. Pán nás vidí spolu. Všetkých. A vidí nás ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati. Ak prijmem tento pohľad na seba, naučím sa vidieť dobre ostatných: zistím, že mám vedľa seba ďalšie Božie deti a uznávam ich ako bratov a sestry. Toto je Cirkev, rodina bratov a sestier s tým istým Otcom, ktorý nám dal Ježiša za brata, aby sme pochopili, ako veľmi miluje bratstvo. A túži po tom, aby sa celé ľudstvo stalo univerzálnou rodinou.
Vy živíte veľkú lásku k rodine a pozeráte na Cirkev na základe tejto skúsenosti. Áno, Cirkev je domov, je to váš domov. Preto – chcel by som vám zo srdca povedať – ste vítaní, vždy sa cíťte v Cirkvi ako doma a nikdy sa nebojte v nej žiť. Nech nikto nenecháva mimo Cirkvi vás alebo niekoho iného!
Ján, pozdravil si ma so svojou manželkou Beátou: spoločne ste postavili rodinný sen pred vaše veľké rozmanitosti pôvodu, zvyklostí a zvykov. Viac ako mnoho slov, práve vaše manželstvo svedčí o tom, ako konkrétnosť spoločného života môže zbúrať mnoho stereotypov, ktoré sa inak zdajú byť neprekonateľné. Nie je ľahké prekonať predsudky, ani medzi kresťanmi. Nie je ľahké oceniť ostatných, často v nich vidíme prekážky alebo protivníkov a vynášajú sa súdy bez toho, aby sme poznali ich tváre a príbehy.
Počúvajme však, čo Ježiš hovorí v evanjeliu: „Nesúďte“ (Mt 7,1). Evanjelium nesmie byť osladzované, ani zriedené. Nesúďte, hovorí nám Kristus. Koľkokrát naopak nielen hovoríme bez základu alebo z počutia, ale považujeme sa za spravodlivých, keď sme prísnymi sudcami ostatných. Zhovievaví k sebe, neoblomní k ostatným. Ako často sú súdy vlastne predsudky, ako často si to zamieňame! Je to znetvoriť slovami krásu Božích detí, ktorými sú naši bratia. Nemožno redukovať realitu toho druhého na vlastné vopred pripravené modely, nemožno dávať ľudí do schém. Predovšetkým, aby sme ich skutočne poznali, musíme ich rozoznať: uznať, že každý v sebe nosí nepopierateľnú krásu Božieho dieťaťa, v ktorej sa odzrkadľuje Stvoriteľ.
Drahí bratia a sestry, príliš často ste boli práve vy, predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a giest. Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími, chudobnejšími v ľudskosti. Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii. Ako to však urobiť? Nikola a René, pomohli ste nám: váš príbeh lásky sa narodil tu a dozrel vďaka blízkosti a povzbudeniu, ktoré ste dostali. Cítili ste sa posilnení a chceli ste prácu; cítili ste sa milovaní a vyrastali ste s túžbou dať svojim deťom niečo viac. Tak ste nám zanechali vzácny odkaz: kde je starostlivosť o osobu, kde je pastoračná práca, kde je trpezlivosť a konkrétnosť, tam prichádza ovocie. Nie hneď, časom, ale prídu. Súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti. Kontrasty a silné slová nepomáhajú. Dávať ľudí do get nič nerieši. Keď sa posilňuje uzavretosť, skôr či neskôr vzplanie hnev. Cesta (hovorí nám život) k pokojnému spolužitiu je integrácia. Je to organický proces, pomalý a vitálny proces, ktorý začína vzájomným poznaním, trpezlivo pokračuje a pozerá sa do budúcnosti. A komu patrí budúcnosť? Môžeme sa pýtať komu patrí budúcnosť? Deťom. Ony nás majú zorientovať: ich veľké sny sa nemôžu zlomiť o naše bariéry. Chcú rásť spolu s ostatnými, bez prekážok, bez vylúčenia. Zaslúžia si integrovaný život, slobodný život. Práve ony motivujú prezieravé rozhodnutia, ktoré nehľadajú okamžitý súhlas, ale pozerajú sa do budúcnosti každého. Kvôli deťom treba robiť odvážne rozhodnutia: pre ich dôstojnosť, kvôli ich vzdelaniu, aby vyrastali dobre zakorenené vo svojom pôvode, ale zároveň bez toho, aby videli každú možnosť vylúčenú.
Ďakujem tým, ktorí vykonávajú túto integračnú prácu, ktorej sa, okrem toho, že vyžaduje nemálo úsilia, niekedy dostane aj nepochopenie a nevďačnosť, dokonca azda aj v Cirkvi. Drahí kňazi, rehoľníci a laici, milí priatelia, ktorí venujete svoj čas tomu, aby ste svojim bratom a sestrám poskytli všestranný rozvoj, ďakujem! Ďakujem za všetku prácu s tými, ktorí sú na okraji. Myslím aj na utečencov a väzňov. Zvlášť im, ako aj celému väzenskému prostrediu, vyjadrujem svoju blízkosť. Ďakujem, don Peter, za to, že ste nám povedali o pastoračných centrách, kde nerobíte sociálnu asistenciu, ale osobné sprevádzanie. Ďakujem vám saleziáni. Pokračujte na tejto ceste, ktorá nevytvára ilúziu, že môže dať všetko a hneď, ale je prorocká, pretože zahŕňa najmenších, buduje bratstvo, zasieva pokoj. Nebojte sa vyjsť v ústrety marginalizovaným. Zistíte, že idete v ústrety Ježišovi. On vás očakáva tam, kde je krehkosť, nie pohodlie; kde je služba, nie moc; kde ide o vtelenie sa a nie o potešenie. Tam je On.
A všetkých vás pozývam, aby ste prekonali strach, rany minulosti, s dôverou, krok za krokom: v poctivej práci, v dôstojnosti zarábania si na každodenný chlieb, v budovaní vzájomnej dôvery. A v modlitbe za seba navzájom, pretože to je to, čo nás vedie a dáva nám silu. Povzbudzujem vás, žehnám vám a prinášam vám objatie celej Cirkvi. Ďakujem. Palikerav!“

Po spoločnej modlitbe Otčenáš a požehnaní pápež František zišiel z pódia a na našu veľkú radosť pred odchodom zamieril do Kostola Zmŕtvychvstalého Krista, kde krátko zotrval v uzobranej modlitbe. Veríme, že aj táto jeho modlitba, tak ako aj celá návšteva, pomôže nášmu dielu a všetkým rómskym pastoračným dielam napredovať v úspešnej práci pre rómsky národ.

Na záver pridávame osobné svedectvá bratov z komunity na otázku, čo ich najviac oslovilo na návšteve pápeža Františka:

Stretol som pápeža... pápež stretol nás. František je obyčajný človek, zrelý a žije prítomnosť. Stretnutie s ním je ako najobyčajnejšie vec na svete. Je to úžasné. Je tak sám sebou. Prajem našim blízkym a adresátom, aby v nás stretali obyčajného človeka, pápeža Františka.

o. Peter Žatkuľák SDB

Zažili sme niečo, čo Luník nezažil a už ani nezažije. Veľmi jednoducho to v predvečer návštevy vyjadrila jedna staršia Rómka: „To je zázrak, že tu príde pápež.“ A ten zázrak mal navonok takú jednoduchú ľudskú podobu. Prišiel, srdečne zamával, Ešte ani dobre nevystúpil z auta a už mával ľuďom v oknách, ako ich starý známy, a tak ho mnohí aj prijali. Ešte srdečnejšie sa nám prihovoril, pohľadom všetkých objímal, pomodlil sa s nami, požehnal nás a nečakane nás prekvapil návštevou nášho prekrásneho kostola, kde pár minút zotrval v tichej modlite. Odišiel. Z Luníka áno, ale nie z ľudských sŕdc. Ešte v ten večer - veľmi pokojný, pre nás tu žijúcich až neskutočne pokojný - ľudia postávajúci v malých skupinkách svorne konštatovali: „To je taký dobrý človek..., taký pokoj z neho ide..., kedy k nám zas príde?“ Svätý Otec oslovil srdcia ľudí a veríme, že aj ich mysle. Pre mňa osobne, ale najsilnejším zážitkom bola chvíľa, keď sa so Svätým Otcom stretli chlapci z našich stretiek. Vlastne stretli sa len ich pohľady, nadšene mu mávali a on im a oni jasavo kričali. Za všetko môže o. Maroš Peciar, ktorý prišiel s nápadom, aby sme Sv.Otca privítali na perešskej ceste, keď pôjde z letiska. Chlapci niekoľko dní pripravovali transparent a nedočkavo sa tešili. Boli zvedaví, či nás uvidí, či si nás všimne. V utorok ráno sme prešli okolo Mašličkova na perešskú cestu. Keď sa blížili sprievodné policajné autá eufória rástla a všetko vyvrcholilo vo chvíli, keď vidiac náš nápis: „Francesco benvenuto da noi“ celá kolóna spomalila a z okna jedného auta sa na nás usmieval Svätý Otec a mával nám. Chlapcom viac nebolo treba... Tí doslova šaleli, vykrikovali: „On nás videl! Pápež nás videl! On nám mával! On sa na mňa pozeral!“ Cestou späť chlapci už tak pokojnejšie hovorili: „Mne je tak dobre.“ „Ja som taký rád“. A to ani netušili, že najlepšie je mne.

o. Marián Maťaťa SDB

Pre mňa osobne bola veľmi silná chvíľa, keď pápež František pristúpil ku každému z nás a venoval nám niekoľko sekúnd. Tých pár sekúnd, akoby preňho neexistovalo okolie. On nás počúval nielen ušami, ale aj očami. Bolo to veľmi silné. A potom, jeho slová na pódiu: bolo z nich cítiť, že veľmi dobre pochopil rómsku problematiku, že vie, o čom hovorí... Pre mňa to celé bol veľký dar. Nie my sme cestovali za pápežom. Pápež prišiel až k nám...

o. Peter Veselský SDB

Čo mňa oslovilo všeobecne na pápežovi Františkovi, bolo tvorenie jednoty pomocou dialógu. Vnímal som to aj tu na Luníku IX. Oslovila ma hodnota slobody, ktorú zdôrazňoval ako veľký Boží dar, ktorý sa dá uplatňovať len vzhľadom na Darcu, ktorý nám ho dal a s ohľadom na ľudí, ktorí žijú veľa nás, a s ktorými žijeme. Každý si musíme uvedomovať, že slobodu, ktorú som dostal, je rovnaká, ako sloboda môjho brata a sestry vedľa mňa, preto ju môžem uplatňovať len v rešpektovaní slobody iných, v rešpektovaní objektívnych ľudských zásad a noriem, ktoré dal Boh. Tiež ma oslovilo, že ma učí pristupovať k človeku nielen k takému, aký je, nielen na základe minulosti, ale najmä s nádejou pre lepšiu budúcnosť.

o. Jozef Gibala SDB

foto: Vladimír Škuta a archív komunity