Prinášame krížovú cestu, ktorú počas pôstu 2026 napísali don Peter Veselský, direktor miestnej komunity a don Peter Bešenyei, riaditeľ Centra rómskej misie pri ABÚKE. Inšpirovali sa životným príbehom Emílie Fernández Rodríguezovej, prvej blahoslavenej rómskej ženy. Jej premiéra bola 22. marca 2026 na košickej Kalvárii.
Emilia pochádzala z mesta Tíjola v južnom Španielsku, kde sa v roku 1914 narodila v rodine rómskych košikárov. Čoskoro sa vydala za svojho príbuzného Juana. V treťom roku občianskej vojny (1938) ovládla Tíjolu republikánska armáda a Rómovia, ktorí sa v Španielsku tradične hlásili ku katolicizmu, sa tak dostali do ťažkej situácie. Juan dostal povolávací rozkaz do republikánskej armády, zdráhal sa však ho uposlúchnuť. Emilia sa mu snažila pomôcť, a preto ho dočasne oslepila bylinným odvarom. Ich lest však vyšla najavo a obaja manželia boli odsúdení na šesť rokov väzenia. Emilia, ktorá bola v tom čase už tehotná, bola uväznená v meste Almería spolu so skupinou žien, ktoré sa tiež „previnili“ tým, že boli katolíčky. Jedna z nich ju naučila modliť sa ruženec. Emilia totiž ako negramotná doteraz nepoznala žiadne katolícke modlitby. Ruženec si veľmi obľúbila. To upútalo pozornosť veliteľov väznice a Emíliu nútili, aby prezradila svoju učiteľku. Hoci jej sľubovali, že ju aj s jej manželom na oplátku prepustia z väzenia, Emília to odmietla. Ako trest bola uväznená na samotke a obmedzili jej prídel jedla. Po siedmich mesiacoch tvrdého väzenia porodila v samote dcérku a na následky hladovania a popôrodného krvácania o niekoľko dní neskôr zomrela – 25. januára 1939. Mala 24 rokov. O ďalšom osude dieťaťa nie je nič známe. Emíliine pozostatky spočívajú v masovom hrobe v Almeríi.
Bola blahorečená v sobotu 25. marca 2017 pápežom Františkom spolu s ďalšími 115 mučeníkmi španielskej občianskej vojny počas slávnosti, na ktorú do Almeríe pricestovalo päť tisíc pútnikov vrátane mnohých Rómov zo Španielska i zo zahraničia.
Úvod
Občianska vojna v Španielsku nebola len politickým konfliktom. Bola aj obdobím hlbokej nenávisti voči viere. Kostoly boli ničené, kňazi a rehoľné sestry zabíjaní, veriaci prenasledovaní. Strach a podozrievanie prenikali do každodenného života.
Do tohto nepokojného obdobia vstupuje príbeh jednoduchej rómskej ženy – Emílie Fernández Rodríguezovej. Nebola vzdelaná, nebola známa, nepatrila medzi významných predstaviteľov Cirkvi. Bola košikárkou, manželkou a neskôr matkou. Žila na okraji spoločnosti, v jaskynnom dome, v chudobe a bez istôt. A predsa práve jej život sa stal miestom hlbokého stretnutia s Kristom.
Jej krížová cesta sa neodohrávala na Golgote, ale v uliciach mesta Tijola a v chladnej väzenskej cele. Nebola to cesta veľkých slov, ale vernosti v malých, konkrétnych rozhodnutiach – v práci, v utrpení, v modlitbe, v odmietnutí zrady.
Keď budeme sprevádzať Ježiša na jeho krížovej ceste, budeme zároveň sledovať aj cestu tejto mladej ženy. Nie preto, aby sme ich utrpenie porovnávali, ale aby sme videli, ako sa Kristov príbeh môže vpísať do obyčajného ľudského života.
Nech nám jej príbeh pomôže pochopiť, že svätosť nevyrastá z výnimočnosti, ale z vernosti – aj v temných časoch, aj na okraji spoločnosti, aj tam, kde sa zdá, že si nás nik nevšíma.
1. zastavenie – Ježiš je odsúdený na smrť
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Aj Emília sa ocitá medzi odsúdenými
V Španielsku vládne chaos. Kostoly sú vyrabované, kňazi zabíjaní, veriaci zastrašovaní. Vydáva sa rozkaz na vysťahovanie Rómov, ktorí tu žili viac než sto rokov. V tejto atmosfére strachu a nepriateľstva sa ocitá mladá rómska žena – Emília. Nie je politickou aktivistkou. Je košikárkou. Je manželkou. Je veriacou. A predsa sa ocitá na strane „nežiaducich“.
Ježiš je odsúdený nie preto, čo urobil, ale preto, kým je. Emília je prenasledovaná nie pre zločin, ale pre svoju príslušnosť a vieru.
Zamyslenie:
Emília nebola odsúdená pre zločin, ale preto, že patrila k „nepohodlným“. Ježiš bol odsúdený, lebo jeho pravda bola nepohodlná. Aj dnes sa môžem nechať strhnúť hlasom väčšiny. Zostanem ticho, keď sa niekomu krivdí? Alebo sa postavím na stranu nespravodlivo odsúdených?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
2. zastavenie – Ježiš berie kríž
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília prijíma kríž svojho života
Emília sa narodila 13. apríla 1914 a ešte v ten deň bola pokrstená. Vyrastala v chudobných pomeroch, bez istôt a bez pravidelného vzdelania. Od detstva pomáhala rodičom pliesť prútené košíky. Jej ruky boli často poranené od tvrdej práce. Žila jednoducho, bez veľkých plánov, v každodennosti rómskej rodiny na okraji spoločnosti.
Ježiš berie kríž vedome a mlčky. Emíliin kríž neprichádza naraz – formuje sa pomaly v únave, v chudobe, v nenápadnej službe rodine. Neuteká pred ním. Prijíma ho ako súčasť svojho života.
Zamyslenie:
Emíliin kríž nezačal vo väzení. Začal sa v každodennej chudobe, v tvrdej práci, v doráňaných rukách od prútia. Jej život bol nenápadný, ale verný. Aj naše kríže často nemajú podobu veľkého utrpenia. Veľakrát sa skrývajú v obyčajnosti dní. V práci, ktorú si nik nevšíma. V námahe, ktorú nik neocení. Učím sa aj ja prijímať tieto tiché kríže s dôverou, že práve nimi ma Boh formuje?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
3. zastavenie – Ježiš po prvý raz padá pod krížom
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília padá zo strachu o svojho manžela
Občianska vojna zasahuje aj do života Rómov v Tijole. Emíliin manžel Juan nechce narukovať do bratovražedného boja, ktorému ani sám nerozumie. Preto spolu s ním hľadá spôsob, ako sa vojenskej službe vyhnúť. Poškodí mu zrak s roztokom z modrej skalice, aby ho vyhlásili za nespôsobilého. Na čas sa plán podarí. Keď sa však Juanovi zrak vráti a milicionári odhalia klamstvo, oboch uväznia.
Ježiš padá pod ťarchou kríža. Emília padá pod ťarchou strachu a lásky. Je to pád človeka, ktorý chce ochrániť svojho manžela a budúce dieťa pred vojnou. Nie je to vzbura proti Bohu, ale zúfalý pokus zachrániť rodinu.
Zamyslenie:
Aj my padáme – niekedy zo slabosti, niekedy zo strachu o tých, ktorých milujeme. Boh však vidí hlbšie než vykonaný skutok. Vidí úmysel, bolesť aj lásku. Dôležité je, či po páde zostanem ležať, alebo sa znovu postavím a budem hľadať jeho vôľu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
4. zastavenie – Ježiš sa stretá so svojou Matkou
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília vo väzení stretáva priateľku
Emíliu priviezli do väznice neskoro v noci. Bola vystrašená, plakala a utiahla sa do kúta miestnosti. Zaradili ju medzi ženy uväznené pre katolícku vieru. Spali v stiesnených podmienkach, bez dostatku vody, mnohé len na holej zemi. V tejto chvíli k nej pristupuje žena, menom Lola. Láskavo sa jej prihovárala, snažila sa ju upokojiť. V prostredí tvrdosti a ponižovania sa objavuje tichá blízkosť.
Ježiš na krížovej ceste stretá svoju Matku. Nie sú potrebné slová. Stačí prítomnosť, ktorá dáva silu. Aj pre Emíliu sa táto žena stáva oporou – znakom, že ani vo väzení nie je sama.
Zamyslenie:
Keď vstupujeme do ťažkých období, najviac potrebujeme vedieť, že niekto stojí pri nás. Aj Boh často prichádza práve takto – v podobe človeka, ktorý sa k nám skloní. Viem byť takouto tichou oporou aj ja pre druhých?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
5. zastavenie – Šimon Cyrenejský pomáha niesť kríž
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Ženy pomáhajú Emílii niesť jej bremeno
Emíliu odsúdili na šesť rokov väzenia. Bola tehotná, slabá a od rodiny ďaleko. Dostávala rovnaké porcie jedla ako ostatné väzenkyne, hoci čakala dieťa. Príbuzní ju mohli navštíviť len zriedka, lebo väznica bola pre nich vzdialená.
Ženy, ktoré boli s ňou, si však všimli jej stav. Delili sa s ňou o jedlo, ktoré im priniesli ich rodiny. Starali sa o ňu podľa svojich možností. V chudobe a obmedzení sa rodí konkrétna solidarita.
Ježiš prijíma pomoc Šimona Cyrenejského. Emília prijíma pomoc spoluväzenkýň. Ani jeden z nich nenesie kríž úplne sám.
Zamyslenie:
Boh nám niekedy neodníme kríž, ale pošle človeka, ktorý nám ho pomôže niesť. Vo väzení nebolo takmer nič – a predsa sa ženy dokázali deliť. Nedávali z nadbytku, ale z nedostatku. Ich pomoc nebola veľká, ale bola obetavá.
Otázka pre mňa: Čakám, kým budem mať „dosť“, aby som sa podelil? Alebo sa učím dávať aj z mála – čas, pozornosť, pochopenie?
Láska sa totiž nemeria množstvom, ale ochotou deliť sa.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
6. zastavenie – Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília sa vo väzení učí spoznávať Kristovu tvár
Emília bola pokrstená ako dieťa, no jej viera bola jednoduchá a neformovaná. Až vo väzení sa začína vedome učiť modliť. Keď dozorkyňa poobede odchádzala, ženy sa potajme stretávali a modlili sa ruženec. Emília ich najprv len pozorovala. Ich pokoj a vytrvalosť ju oslovili. Nevedela sa ani správne prežehnať. Postupne sa pridávala k modlitbe. Loretánske litánie sa jej zdali dlhé a ťažké, no jednu odpoveď si osvojila úplne: „Oroduj za nás.“ Vo väzení, medzi stenami chladu a neistoty, jej viera dozrievala. Odlúčená od rodiny sa začala hlbšie spájať s Bohom.
Veronika podáva Ježišovi šatku a na nej zostáva jeho tvár. Emília si Kristovu tvár neuchováva na látke, ale v srdci – prostredníctvom jednoduchej, vytrvalej modlitby.
Zamyslenie:
Viera rastie tam, kde jej dáme priestor. Niekedy práve v skúškach sa učíme modliť najúprimnejšie. Aj jednoduché slová, opakované s dôverou, môžu premeniť srdce a vtlačiť doň Kristovu podobu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
7. zastavenie – Ježiš po druhý raz padá pod krížom
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emíliu vyšetrujú pre jej vieru
Keď sa vedúca väznice dozvedela, že sa Emília vo väzení naučila modliť, začala vyšetrovanie. Tehotnej Emílii sľúbila lepšiu stravu, pomoc pred súdom, dokonca starostlivosť Medzinárodného Červeného kríža a prepustenie manžela – ak prezradí mená tých, ktorí ju učili modliť sa. Ponuka bola lákavá. Bola slabá, čakala dieťa, túžila po slobode. A predsa odmietla. Nechcela zradiť tú, ktorá jej pomohla nájsť cestu k Bohu.
Ježiš po druhý raz padá pod krížom – jeho utrpenie sa prehlbuje. Aj Emíliina situácia sa zhoršuje, lebo jej viera už nie je len osobná. Stáva sa dôvodom nátlaku.
Zamyslenie:
Viera je dar, ale niekedy aj skúška. Zostanem verný, keď ma to niečo stojí? Keď mám možnosť zachrániť seba za cenu zrady druhého? Vernosť sa ukazuje práve v takýchto chvíľach.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
8. zastavenie – Ježiš napomína plačúce ženy
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Plač a modlitba vo väzení
Vo väznici bolo veľa sĺz. Ženy spomínali na svoje rodiny, na deti, na manželov. Jedávali skromne, mali málo vody, málo súkromia, málo istoty. Po odchode dozorkyne sa združovali – niekedy spievali, niekedy sa modlili, a často aj plakali. Medzi nimi boli mladé dievčatá, matky aj rehoľné sestry. Niektoré boli uväznené len preto, že sa prežehnali pri kríži. V ich plači sa miešal strach, bezmocnosť, ale aj viera.
Ježiš na krížovej ceste stretá plačúce ženy a pozýva ich, aby neplakali nad ním, ale nad sebou a nad svojimi deťmi. Plač vo väzení nebol iba výrazom zúfalstva. Bol aj modlitbou – volaním k Bohu uprostred utrpenia.
Zamyslenie:
Vo väzení sa plač nestal slabosťou, ale pravdou srdca. Ženy plakali nad stratou slobody, nad odlúčením od rodiny, nad neistou budúcnosťou. No ich slzy sa miešali s modlitbou. Ježiš neodmieta ľudský plač. Učí, že bolesť nemusí viesť k zúfalstvu, ale k obráteniu a dôvere.
Keď prídu slzy do môjho života, vedú ma bližšie k Bohu? Alebo ma uzatvárajú do seba?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
9. zastavenie – Ježiš po tretí raz padá pod krížom
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília je poslaná na samotku
Keď Emília odmietla prezradiť, kto ju učil modliť sa, podozrenie sa ešte prehĺbilo. Dôkazy nemali, no tlak sa stupňoval. Emília sa ocitá na samotke. Je vo vysokom štádiu tehotenstva. Prichádzajú chladné dni. Nedostáva lepšiu stravu ani zvláštnu starostlivosť. Je izolovaná, zoslabnutá, vystavená zime a vlhkosti.
Ježiš po tretí raz padá pod krížom. Jeho telo je vyčerpané, sila na konci. Emíliina situácia sa tiež dostáva na hranicu únosnosti. Už nejde len o väzenie – ide o osamelosť a fyzické ohrozenie.
Zamyslenie:
Samotka je viac než priestor. Je to skúsenosť opustenosti. Keď je človek oddelený od druhých, od podpory, od slova povzbudenia, vynára sa otázka: Má to ešte zmysel? Aj Ježiš padá, keď už takmer nemá silu. Aj Emília zostáva sama, slabá a bez pomoci. V takých chvíľach sa viera neopiera o pocity, ale o rozhodnutie dôverovať. Keď sa aj ja ocitnem v „samotke“ svojich problémov, verím, že Boh je pri mne – aj keď ho necítim?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
10. zastavenie – Pánu Ježišovi vyzliekajú šaty
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília je ponížená v hodine pôrodu
Neskoro večer pustili niektoré ženy k Emílii na samotku, aby jej pomohli pri pôrode. Nemali takmer nič – žiadne podmienky dôstojné pre príchod dieťaťa na svet. Emíliina priateľka bola pri nej a šeptala jej modlitby, ona ich opakovala: „Bože, pomáhaj mi…“ V noci, sa narodilo dievčatko. Ráno zástupkyňa väznice len chladne zaznamenala, že pribudla ďalšia väzenkyňa. Popoludní ženy pokrstili malé dievčatko a dali jej meno Angela. V biede a ponížení sa rodí nový život a nový kresťan.
Ježiš je vyzlečený, zbavený dôstojnosti pred zrakmi davu. Emília rodí v podmienkach, ktoré ju tiež zbavujú súkromia a ľudskej dôstojnosti. A predsa – práve tam sa prejaví pokora a viera.
Zamyslenie:
Sú chvíle, keď je človek vystavený bezmocnosti a poníženiu. No dôstojnosť nepramení z vonkajších podmienok, ale z postoja srdca. Aj v najťažších okolnostiach možno zostať zjednotený s Bohom a premeniť bolesť na modlitbu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
11. zastavenie – Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emíliino utrpenie sa prehlbuje
Po pôrode sa Emíliin zdravotný stav zhoršuje. Zima a vlhkosť samotky oslabujú jej telo. Je vyčerpaná, no pomoc neprichádza. Ešte pred pôrodom, poslala prosbu o milosť civilnej správe. Trpezlivo čakala na odpoveď. Odpoveď neprišla – ani po narodení dieťaťa.
Ježiš je pribitý na kríž – nemôže sa pohnúť, nemôže si pomôcť. Zostáva iba trpieť a milovať. Aj Emília sa dostáva do bodu, keď už nemá v rukách nič. Nemôže si zabezpečiť liečbu, nemôže urýchliť rozhodnutie úradov. Môže už len dôverovať.
Zamyslenie:
Sú chvíle, keď sa cítime „pribití“ – bez možnosti konať, bez odpovede, bez riešenia. Vtedy sa ukáže, na čom stojí naša nádej. Dokážem zostať v dôvere aj vtedy, keď Boh mlčí a okolnosti sa nemenia?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
12. zastavenie – Pán Ježiš na kríži zomiera
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília zomiera po návrate do väzenia
Po pôrode bola Emília prevezená do nemocnice spolu so svojou dcérkou. Po štyroch dňoch ju však poslali späť na samotku. Jej stav sa zhoršoval. Emília opäť podáva urgentnú prosbu o omilostenie. Odpoveď však neprišla. 25. januára ráno o pol desiatej jej život vyhasol. Mala iba dvadsaťštyri rokov.
Ježiš nezostupuje z kríža, hoci je vyzývaný, aby si zachránil život. Emília tiež nedostáva záchranu, o ktorú sa prosilo. Jej utrpenie sa končí smrťou, nie oslobodením.
Zamyslenie:
Smrť z ľudského pohľadu vyzerá ako prehra. No v Kristovi sa stáva prechodom. Emíliin život bol krátky a skrytý, no naplnený vernosťou. Aj naše utrpenia a obety majú zmysel, ak ich spojíme s Kristom, ktorý smrť premenil na cestu k životu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
13. zastavenie – Pána Ježiša snímajú z kríža
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Po Emílii zostáva dieťa a nezodpovedané otázky
Po smrti Emílie malú Angelu odviezli do neznámeho ústavu. O niekoľko týždňov sa vojna skončila, no stopy po dieťati sa stratili. Dodnes nevieme, čo sa s ňou stalo. Lekárska správa uviedla ako príčinu smrti infekciu a komplikovaný zápal priedušiek. Suché konštatovanie faktov. Za nimi však stojí mladá žena, ktorá zomrela vo väzení a zanechala po sebe novonarodené dieťa.
Ježiša po smrti snímajú z kríža a vkladajú do náručia Matky. Emília už svoju dcéru do náručia vziať nemohla. Jej príbeh sa ľudsky končí tichom a neistotou.
Zamyslenie:
Nie všetky príbehy majú na zemi šťastné zakončenie. Zostávajú otázky, ktoré nemajú odpoveď. No Boh drží v rukách aj tie osudy, ktoré sa nám stratia z dohľadu. Dôverujem mu aj v tom, čo neviem pochopiť ?
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
14. zastavenie – Pána Ježiša pochovávajú
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Ti.
Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Emília je pochovaná – jej svedectvo však nezaniká
Emília zomrela 25. januára 1939. Pochovali ju do spoločného hrobu na cintoríne v Almeríi. Zdalo sa, že jej príbeh sa končí tak, ako životy mnohých obetí vojny – bez mena, bez pamäti, bez spravodlivosti. Roky plynuli. V roku 1955 sa začal proces blahorečenia mučeníkov z Almeríe. Neskôr bola medzi nich zaradená aj Emília Fernández Rodríguezová. V roku 2016 pápež František podpísal dekrét o ich mučeníctve a 25. marca 2017 bola v Almeríi vyhlásená za blahoslavenú spolu so skupinou 115 mučeníkov.
Ježiš bol uložený do hrobu, no hrob sa nestal koncom. Ani spoločný hrob nezakryl Emíliino svedectvo. To, čo bolo skryté, Boh postupne vyzdvihol.
Zamyslenie:
Ľudské uznanie môže prísť neskoro – alebo vôbec. No Boh nezabúda na žiadnu vernosť, ani na tú najtichšiu. Aj život, ktorý sa zdá nepovšimnutý, môže v Božích očiach niesť váhu svätosti.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Aj nad dušami v očistci.
Záver
Život blahoslavenej Emília Fernández Rodríguezovej nás môže prekvapiť. Nikdy nebola na svätej spovedi. Nezúčastnila sa na svätej omši. Neprijímala Eucharistiu ani sviatosť birmovania. Bola len pokrstená a žila jednoduchú vieru, ktorú si naplno uvedomila až vo väzení.
Jej cesta k svätosti neviedla cez veľké skutky ani cez vzdelanosť. Viedla cez chudobu, cez utrpenie, cez vernosť priateľke, ktorú odmietla zradiť, cez modlitbu naučenú v ťažkých podmienkach, cez prijatie samoty a napokon cez obetu vlastného života.
Jej príbeh ukazuje, že Boh si nevyberá podľa postavenia, pôvodu či vzdelania. Svätosť môže vyrásť aj na okraji spoločnosti, v jaskynnom dome, v chladnej väzenskej cele. Boh vedie človeka cestou, ktorá je často skrytá pred očami sveta, ale jasná v jeho pohľade.
Keď kráčame krížovou cestou, možno si uvedomíme, že aj náš život – so svojimi pádmi, slabosťami a zápasmi – môže byť miestom stretnutia s Kristom. Nie sme povolaní k výnimočnosti, ale k vernosti. A práve vernosť v malom môže dozrieť až do svätosti.