Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Pre pohodlné komentovanie článkov odporúčame prihlásenie sa:
- prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti:

- prostredníctvom vytvoreného účtu:

Ak ešte nemáte vytvorený účet, môžete tak urobiť po kliknutí na "Zaregistrovať sa!".

MOD_SLOGIN_LINK

Neočakávajme, že Cirkev bude prítomná v každej osade

b_200_0_16777215_00_images_foto_2011_01_neocakavajme_ze_cirkev_2011_01_neocakavajme_01.jpg

Vyrastal v Nižnom Žipove, kde si jeho rodičia postavili pekný murovaný dom. Rómov však v dedine začalo pribúdať. Rodičia sa rozhodli, že dom predajú rómskej rodine. Presťahovali sa do Košíc, aby svoje štyri deti uchránili pred detstvom medzi Rómami. Spolužitie s Rómami mu zrejme bolo súdené.

Ako kňaz s nimi pracuje už vyše 20 rokov.“ Nikdy som netúžil pracovať s Rómami, ale keď prišla takáto ponuka, nepovedal som nie. Môj život by bol bez Rómov možno pokojnejší, ľahší, ale aj prázdnejší…,“ píše o svojej misií v knihe Rómske ticho Ing. Mgr. Peter Bešenyei SDB

Rómovia a Cirkev

Hovorí sa, že Rómovia vnímajú vieru ináč. Akí sú kresťania?

Čím je väčšia komunita, tým je rôznorodejšia. Našou úlohou je ponúkať ľuďom kresťanské hodnoty. Niektorí sú citliví, iní ľahostajní. Sme tu pre tých, ktorí chcú, ktorí o vieru prejavia záujem. Tí, ktorí nechcú, žijú si svojim životom. Aj medzi Rómami sú ľudia, ktorí majú zmysel pre tieto hodnoty a sú citliví na túto tému. Takisto je to aj medzi majoritou. Nechcem to porovnávať. Rómovia majú zmysel pre duchovno, je na čom budovať.

Ako vnímajú Rómovia samotného Boha?

Aspoň väčšina z týchto ľudí má vnútorné presvedčenie, že Boh existuje. Čo sa týka učenia katolíckej cirkvi, tak tam majú veľké rezervy, určitú neznalosť. Keď sa im človek venuje, vedia si  osvojiť katolícke učenie a dokážu si osvojiť aj Božie prikázania.

Keď ste prvýkrát prišli na Poštárku, aký bol vtedy stav rómskej komunity v oblasti viery?

V Bardejove sa prežíva tradičná viera, čo má aj priamy dopad na rómsku komunitu. Na Poštárku si spomínam veľmi dobre a rád,  lebo  to bolo prvé miesto, kde som pôsobil. S ľuďmi som tam mal osobné vzťahy. Ponúkal som im to, čo je v mojom vnútri, vieru v Boha, ktorú oni otvorene a úprimne prijímali.

Za akú dlhú dobu sa tam prejavil prvý pozitívny posun vo viere?

Myslím si, že to išlo pomaly a spontánne. Za tie roky pribúdali hlavne ľudia, ktorí mali záujem o ponúkané hodnoty a stotožňovali sa s náboženstvom. Zvlášť mladí, ktorí prešli našimi spoločnými stretnutiami. Keď  sa stali rodičmi, tak začali byť zodpovední za svoje deti a začali sami odovzdávať vieru, ktorú cez nás získali. Je to obdobie minimálne jednej generácie.

Ako sa zmenil vzťah Rómov k manželstvu?

Máloktorí na Poštárke boli cirkevne zosobášení, ale vždy mali a majú túžbu krstiť svoje deti. Rodičia sa sťažovali na kňazov, ktorí im nechceli krstiť deti. Nespĺňajú totiž podmienky, ktoré sú pri krste detí nevyhnutné – napríklad prijať sviatosť manželstva. Počas nášho pôsobenia boli ochotní pripravovať sa na sviatosť manželstva, dali sa cirkevne zosobášiť a tak sa odbúral aj problém, ktorý  dlhé roky pretrvával v ich myslení, že chyba je v niekom inom. Zistili, že ak odstránia prekážky a splnia požiadavky, ktoré na nich Cirkev ako na rodičov kladie, tak nebude problém, aby im a ich deťom Cirkev vyslúžila aj ďalšie sviatosti.

Dá sa tam ešte v niečom napredovať?

Dôležité je nenechať tých ľudí samých, aj keď sme tam niečo naštartovali a vybudovali. Dorastá tam ďalšia generácia, ktorú je potrebné sprevádzať. Prítomnosť Cirkvi bude mať vždy dôležitú úlohu.

Vnímajú obyvatelia Luníka IX nové centrum ako potrebu?

Ja som prišiel do rozbehnutého vlaku. Predtým tu päť rokov pôsobil diecézny kňaz Jozef Červeň, ktorý začal nejaké aktivity a súčasne začal budovať aj centrum. Sú veľké vízie, aby  Cirkev rozvíjala svoju prítomnosť medzi Rómami. Sú takí, ktorí nás prijímajú a sú ľudia, ktorí sú voči našim aktivitám ľahostajní.

Cirkev a Rómovia

Hlavne katolícka cirkev je prezentovaná poskytovaním pomoci krajinám tretieho sveta. Dovolím si povedať, že naše rómske osady sú tretím svetom na Slovensku. Len akosi tá túžba cirkvi je slabá… Ako to vidíte?

Určite za tých dvadsať rokov, čo pracujem v tejto oblasti, vidím aj pozitívnu zmenu v mysleniach ľudí, ktorí reprezentujú Cirkev. Samozrejme, Cirkev do misií nikoho neposiela. Tam sa musí každý prihlásiť sám. Podobne je to aj pri špeciálnej pastorácii s rómskou komunitou. Ak by to robil niekto len z nariadenia  alebo  z donútenia zhora, neprinieslo by to požadovaný efekt. Samozrejme vnútornou animáciou musia prechádzať aj cirkevné inštitúcie. Neočakávajme, že Cirkev bude prítomná v každej osade. Ale tam, kde už Cirkev pôsobí dlhodobo, tak je vidieť aj ovocie.

Je rómska téma v cirkvi populárna?

Populárna – nepopulárna… Pre každého populistického politika je táto téma pred voľbami výsostné aktuálna. Nám nejde o popularitu. Vnímame to ako potrebu. Rómovia sú na periférii spoločenských, kultúrnych ale aj náboženských záujmov. Ide o to, aby sme si to uvedomili a podali pomocnú ruku tým, ktorí chcú a ktorí o to stoja. Hľadáme určité možnosti, ale Cirkev má aj obmedzené zdroje – ľudské aj ekonomické. Môže napomôcť, ale nie vyriešiť všetky problémy, ktoré v spoločnosti sú. Aj keď mnohí si myslia, že Cirkev je práve tá, ktorá by  mala robiť tú „špinavú robotu“.

Mladý kňazi a študenti. Sú počas štúdia oboznámení aj s touto problematikou?

Áno, sú oboznámení. Mali sme medzi sebou aj dvoch študentov, ktorí s nami na Luníku IX strávili jeden celý rok. Ide o pastoračnú skúsenosť a ak sa raz dostanú do farnosti, určite budú voči Rómom otvorení a nebudú sa ich báť. Aj v budúcnosti chceme prijímať medzi seba ľudí, ktorí chcú mať takúto skúsenosť.

Zhruba pred mesiacom bol prezentovaný výskum SAV, projekt SIRONA. Výstupom bolo zistenie, že cirkev má na Rómov veľký vplyv. Výrazné zmeny sa zaznamenali hlavne na Spiši. Na Rómov však nevplývala väčšinová cirkev, ale neregistrovaná cirkev. Nie je to zlá vizitka?

Nie je dobré sa porovnávať. Keď nejde medzi ľudí, ktorí potrebujú pomoc Katolícka cirkev, a sú tam ochotní ísť pomôcť iní, tak nech pracujú. Je veľa lokalít, kde nie je nikto. Keď sú lokality, kde sa uchytili letničné hnutia (cirkvi), tak by som to nebral ako konkurenciu. Úspešnosť práce sa ukáže až po rokoch – či išlo len o nejaké nadšenie a vzplanutie, alebo ide o trvalé obrátenie.

Akceptuje ich cirkev?

Navzájom sa rešpektujeme.

Cirkev a spolunažívanie

Spolunažívanie je na veľmi zlej úrovni, v niektorých obciach až kritické. Mnoho obcí má segregované osady. Trendom posledných rokov je stavba segregovaných kostolov. V Jarovniciach, v Bardejove na Poštárke, vo Svinnej, teraz aj na Luníku IX. To Rómov a Slovákov nezblíži…

Bol som pri stavbe kostola na Poštárke, v Jarovniciach aj na Luníku IX. Vždy to vychádzalo zo situácie, v ktorej sme sa vtedy nachádzali. Na Poštárke sme stavali priamo v osade, kde zo začiatku kostol navštevovali len miestni Rómovia. Spočiatku ľudia z majority hovorili: „My medzi tých cigánov chodiť nebudeme“. Neskôr sa to zmenilo, spoznali sa, vznikli vzájomne vzťahy. Keď tam pôjdete dnes, v tom kostole je viacej „bielych“ ako Rómov. Kostol dokázal na periférii osady urobiť to, že tam chodia aj ľudia z mesta. Bariéra sa medzi nimi zbúrala.

V Jarovniciach to bolo zase iné. Rómovia predtým nikdy do kostola nechodili. A keď chodili, tak len jednotlivci. Po povodniach Rómovia začali húfne prichádzať do kostola v dedine. Chodili nepripravení, nepoučení, v zlej hygiene. Spolužitie bolo ťažké, pretože majorita vtedy nebola ochotná akceptovať takúto silu ľudí, ktorí sa proste nevedeli správať. Vyrušovalo ich to. Ideálne by bolo, keby kostol v dedine mohol slúžiť všetkým, ale keď vlastne tá osada nebola pripravená, potrebovala medzistupeň. Začalo sa preto s výstavbou kostola priamo v osade. Mal to byť priestor, ktorý pripravoval obyvateľov osady prežívať vieru. Dnes vidím, že na svätú omšu do osady prichádzajú aj ľudia z dediny. A niekedy zase, idú Rómovia na omšu do dediny. Ale už pripravení, a dedinčania  ich už nemajú problém prijať. Čím viac sa menšina bude izolovať, tým  majorita bude mať k nim ďalej a bude to len horšie.

Asi ťažšie bude presvedčiť majoritu, aby navštívila aj kostol na Luník IX…

Jednotlivci tu už chodia. Chodia  tí, ktorí majú vzťah s touto komunitou. Myslím si, že húfne tu nebudú nikdy prichádzať. Ale keď rozbehneme cimbalové sväté omše, tak verím, že sa nám podarí na Luník IX dostať aj ľudí z majority.

Sú lokality, kde ani integrovaní Rómovia nemajú prístup do kostola. Cítia, že tam nie sú vítaní.

Keď sú integrovaní, tak sú vítaní.

Mestskí Rómovia nie sú na úrovni osadových. Majú trocha vyšší štandard. No aj napriek tomu, v kostoloch ako keby neboli vítaní…

Je to citlivá téma. Nedávno sme s deťmi z Luníka IX išli na malú túru. A pripojili sa k nám aj deti, ktoré do kostola nechodia. Keď sme potrebovali prejsť na druhú stranu hlavnej cesty, nemohli sme ich nechať len tak. Povedal som ostatným deťom, aby ich chytili za ruky. Tie deti boli špinavé. Už dlho som v rukách nedržal tak špinavú ruku. Ale musel som sa premôcť. Nie každý má však v sebe takú silu – premôcť sa, podať ruku. A to boli deti z mestskej časti Košíc, z Luníka IX.

Sú medzi kňazmi ľudia, ktorí majú predsudky alebo sú rasisti?

Ja som taký výskum nerobil, ale v každej skupine sa nájde niekto, kto nemá kladný prístup k tejto komunite. Každý má svoju osobnú skúsenosť, či už negatívnu, alebo pozitívnu a každý si na svojich osobných skúsenostiach buduje vzťah k Rómom. Ťažko povedať, či sú , či nie sú. Aj medzi kňazmi sú ľudia rôzne zmýšľajúci.

Narážam na fakt osobitného krstu, či prvého svätého prijímania rómskych a nerómskych detí… Vzájomné spolunažívanie je v podstate rozdelené už v kostole…

Viete, mne je ťažko o tom hovoriť, lebo ja som v takejto situácii nikdy nebol. Neviem či váš pohľad je subjektívny, alebo objektívny, ale také prípady sa určite stávajú. Asi je potrebné vidieť širšie súvislosti a nevyťahovať veci s kontextu.

Musíte mať vlastný názor, či je to správne…

Podmienkou krstu dieťaťa je, že rodičia musia byť zosobášení, mať sviatosť birmovania a musia byť praktizujúci veriaci. Takéto požiadavky sa kladú aj na krstných rodičov. Pre všetkých musia platiť rovnaké podmienky. Rómov i Slovákov. V rómskej komunite je však tá latka požadovania a povinností znížená. Nedávno u mňa sedela mladá matka, ktoré okrem toho, že bola pokrstená, nemala žiadnu inú sviatosť. Jej druh mal prvé sväté prijímanie. Nikto z nich teda nespĺňal podmienku na krst dieťaťa. Ak je však na danom mieste Cirkev prítomná a s deťmi sa stretneme v škole, na hodinách náboženstva, tak je šanca, že kresťanské hodnoty sa im v budúcnosti ponúknu. Cirkevné právo poznajú všetci kňazi. A keby som sa toho práva držal striktne, tak všetci idú automatický preč. Keď pri Rómoch znižujeme latku, verím že ide o dočasný, vyrovnávací proces  a niekedy je lepšie keď to ľudia z majority nevidia. Niekedy je to pastoračná múdrosť, ktorá sa môže zdať, ako segregácia Rómov.

Oddelené krsty, birmovania spolunažívaniu nepomôžu. Má cirkev kompetencie na zmierňovanie napätia?

Cirkev nemôže vyriešiť všetky problémy. Štát nech si rieši svoje, škola nech si rieši svoje a cirkev si tiež bude riešiť svoje. Nečakajte od nás, že Cirkev vyrieši všetky problémy v spolunažívaní. Štát má oveľa väčšie zákonné aj finančné možnosti na riešenie zmierňovania napätia v spoločnosti ako my.

Skôr narážam na to slovné spojenie: „Miluj blížneho svojho“. Ľudia, ktorí chodia do kostola a teraz je jedno, či sú to Rómovia alebo Slováci, jednoducho toto nevyznávajú. Niekde je chyba…

Viete, niekto vieru prežíva osobne, niekto formálne. Nie je dobré, keď sa generalizujú veci. Koľkokrát som počul nadávky na moju osobu: „Ty biela rasa čo tu robíš?“ Nie je to rómsky rasizmus? Nepočul som to raz, ani dvakrát. Žijem v rómskej komunite a viem, čo všetko to obnáša.

Aj Rómovia musia vstúpiť do seba a urobiť niektoré veci, aby sa dostali na úroveň, kde je možná komunikácia. Stál som kopci a pozeral sa na Luník IX. Povedal som si: Keby som bol primátor Košíc, ako by som to riešil? Na kopci som stál asi pol hodinu, videl som, ako z balkónov každú chvíľu  niečo letí dole. A pritom pred bytovkou je prázdny kontajner. Sú veci, ktoré Rómovia nie sú schopní akosi zmeniť. Ak chceme aby nás iní mali radi, neštítili sa a akceptovali nás, musíme dbať aj sami o svoju ľudskú dôstojnosť a dodržiavanie určitých spoločenských noriem.

Čo by mali urobiť Rómovia, aby mali bližšie k majorite a čo majorita, aby si našla cestu k Rómom?

Rómovia by sa mali zbaviť hlavne svojej ľahostajnosti. To je prvý krok, ktorý by ich nič nestál. Zbaviť sa ľahostajnosti pri výchove vlastných detí, pri vzťahoch k okoliu. Dieťa vyhodí a rozbije fľašu na cestu. Je tam dvadsať dospelých a ani jeden na to nezareaguje. Ja zareagujem. Som vychovávateľ a tomu chlapcovi poviem: Ak by teraz išla sanitka a je v nej tvoja matka, sanitka dostane defekt a nedôjde do nemocnice. Chlapca prinútim, aby to sklo pozbieral.

Čo sa týka majority, nemali by sme Rómom dovoliť uzatvoriť sa. Musia vidieť iné spôsoby a modely života. Čím viac budú Rómovia a Slováci žiť medzi sebou, tým viac sa budú spoznávať. Musíme sa naučiť žiť vedľa seba.

Peter Bešenyei. Narodil sa v roku 1963. Vyrastal v Nižnom Žipove, neskôr v Košiciach. Vyštudoval Vysokú školu technickú v Košiciach a popritom sa tajne pripravoval na kňazstvo. V roku 1987 vstúpil so saleziánskej spoločnosti a o päť rokov neskôr bol v Bardejove vysvätený za kňaza. Stal sa priekopníkom misionárskej činnosti medzi Rómami. Dnes je uznávaným odborníkom pre pastoráciu Rómov. Je tajomníkom a národným riaditeľom pre pastoráciu Rómov a menšín na Slovensku pri KBS a delegátom pre pastoráciu Rómov v Slovenskej provincii Saleziánov dona Bosca.