Splavili sme Malý Dunaj a plávacie vesty fakt držali nad vodou

Členovia mládežníckeho zboru boli za odmenu za celoročnú službu na nedeľných omšiach na výlete. Poviem vám - bol to zážitok. Posúďte sami: 

Po prevrátení (jedinom) člna si niektorí zaplávali v Malom Dunaji v plávacích vestách. Vtedy zaznela táto veta: “Mamo, umrieme tu! ”

V jednom kempe nám robil celý večer aj v noci spoločnosť koník, ktorý sa volal Maďar. Odvtedy sa niektorí zdravili: “Ahoj Maďar”.

Väčšine sa najviac páčilo kúpanie v jazere s priezračnou vodou a pieskom.

Počas splavu najčastejšie pristával pri brehu Dominik, väčšinou v kríkoch. Ktovie prečo? 

Monika sa na tretí deň odhodlala skočiť z loďky do vody a s prekvapením hovorí: “Tá plávacia vesta ma drží! ”

V jeden večer sme na požiadanie spievali pesničky v útulnom kempe. Bolo to skoro ako koncert.

Poslednú noc sme zažili v stanoch silnú búrku, ktorá sa prehnala Slovenskom. Pršalo vonku aj v stane.

Najčastejšia veta v člnoch bola: “Ešte je to ďaleko?” Odpoved vždy bola: “Už je to blízko." A to sme prepádlovali 23km+23km+18km.

Naučili sme sa postaviť stan, variť na variči, kormidlovať, plávať, aj vychádzať spolu. Neviem, či rodičia budú veriť alebo nie, ale dve dievčatá vstávali každé ráno okolo 7 h. úplne dobrovoľne.

Cestou domov vo vlaku, ktorý samozrejme meškal, sme spievali pesničku: “Hej hou, hej hou, už ideme domov.”
Tak sme teda späť. Aj keď niektorí by ešte šli ďalej.