Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Pre pohodlné komentovanie článkov odporúčame prihlásenie sa:
- prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti:

- prostredníctvom vytvoreného účtu:

Ak ešte nemáte vytvorený účet, môžete tak urobiť po kliknutí na "Zaregistrovať sa!".

MOD_SLOGIN_LINK

Arcibiskup – metropolita Bernard Bober spomína na nášho Teodora

dec 15 2014

Kondolenčný list otca arcibiskupa Bernarda Bobera metropolitu, ktorý bol prečítaný na pohrebe otca Teodora Gavendu:
V kresťanskej viere, v nádeji večného života, ale aj so zármutkom som prijal správu o smrti kňaza a spolubrata Teodora Gavendu, SDB. Celej rodine saleziánov chcem prejaviť spoluúčasť vo chvíľach rozlúčky s týmto našim vzácnym spolubratom.
S košickou arcidiecézou ho spájala dvadsaťročná pastoračná činnosť. Vyjadrujem mu za to vďačnosť i úctu. Dlhý čas už od revolúcie, pôsobil na najťažších frontoch pastorácie, kde sa venoval predovšetkým chudobným na periférii bez rozdeľovania podľa farby pleti či podľa pôvodu.
Hoci navonok pôsobil ticho a skromne, bol pracovitý, cieľavedomý, tvorivý, vytrvalý a húževnatý. Vždy mu išlo o duše a večnosť každej jednej ľudskej bytosti.
Dobrotivý a milosrdný Nebeský Otec nech ho odmení za mnohé dobré skutky, ktorými naplnil svoju službu a za vernosť svojmu povolaniu. Nech ho naša Nebeská Matka Panna Mária zavedie priamo k svojmu Synovi Ježišovi!
Zahŕňam ho do svojich modlitieb.

Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup-metropolita

Teodor Gavenda na ceste do neba

dec 15 2014

Nie všetci, ktorí ste stretli a poznali o. Teodora, ste sa mohli s ním prísť rozlúčiť, preto Vám chcem aj takýmto spôsobom sprostredkovať myšlienky, ktoré zazneli pri rozlúčke s ním.
Pohrebná kázeň - don Ján Čapla, SDB (krátené)
Život každého z nás má svoj počiatok, ale nie vždy svoje „dokonané je“. Nie všetci dorastieme do plnej podoby lásky, k akej sme boli povolaní. Náš spolubrat spoznal Božiu lásku a v hĺbke srdca pocítil jeho dotyk, ktorým ho povolal k nasledovaniu. Odovzdal kontrolu svojho života do Jeho rúk.
Don Teodor svoje prvé rehoľné sľuby zložil 31. januára 1983. V roku 1978 sa presťahoval do Popradu, kde nastúpil do Tatra vagónky ako robotník. Začal sa tajne pripravovať na život rehoľníka – saleziána a kňaza. V okolí Popradu pracoval s mládežou. Štátna moc ho sledovala a v roku 1987 ho obžalovali z marenia dozoru nad cirkvami, za čo mu uložili trest odňatia slobody na šesť mesiacov, s podmienečným odkladom na jeden rok. Nebol nijaký hrdina, ale skôr blázon pre Krista. Ak čosi takéto vymizne z cirkvi, vysuší sa opravdivý život.
1991 – 1996 direktor komunity v Bardejove
1996 – 2002 direktor komunity v Michalovciach
2002 - 2008 direktor komunity v Bardejove
2008 – 2011 ekonóm komunity v Bardejove
2011 – 2014 direktor komunity v Dubnici nad Váhom

Asi pred poldruha rokom mu zistili zhubný nádor na čreve. Prijal to vyrovnane, operovali ho. Bol v rukách dobrých odborníkov. Vravel: „vyčistili to, sú dobré prognózy“. Po necelom roku začal rapídne chudnúť a na jeseň ho čakali ďalšie vyšetrenia. Stav sa nezlepšoval, mal už len 50 kíl. Lekári čakali na schválenie istého drahého lieku, ktorý mal zabrať. Podali mu ho a stalo sa, čo nikto nechcel, nastala perforácia čreva.
Večer 27.novembra okolo 21-ej mi telefonoval Teodor: „Príď ma zaopatriť do nemocnice.“ Povedal mi pred akú alternatívu bol postavený: „Ak ma neoperujú, zomriem, ak ma budú operovať, nie je isté, že to prežijem.“ Už sa nevládal sám ani posadiť.
Chcel sa vyspovedať, v takýchto prípadoch má človek tendenciu rekapitulovať svoj život. Bol úplne pokojný a vyrovnaný. Vravel: „Zoberte všetko, nič nepotrebujem...“ Na druhý deň po operácií bol pri vedomí, bez bolestí, ale krvácal, v sobotu som bol opäť za ním a mal som úmysel prejsť si s ním život, prerozprávať ho, aby som mu pomohol uchopiť ho, zhodnotiť a obetovať ho vedome, lebo sa mi zdalo, že stav je veľmi vážny.
Rozprávali sme o tom, ako začalo klíčiť jeho rehoľné a kňazské povolanie. Potom miesta, kde všade pôsobil. Vravím mu: „Prežil si krásny život.“ On mi prisviedčal: „Áno, veľmi pekný, som vďačný.“ Pýtam sa ho: „Nezdá sa ti, že ten život tak rýchlo prešiel?“ „Áno, ale bol pekný.“ „A z ktorej činnosti si mal najväčšiu radosť?“ Vraví: “Veľmi rád som pracoval s Rómami.“ (To boli jeho posledné slová) Bol veľmi unavený, tak som mu navrhol, že prídem na druhý deň. On súhlasil. Na druhý deň bol však už v umelom spánku a už sa ho nepodarilo prebudiť. Toto bol náš posledný rozhovor. Znova som mu udelil pomazanie chorých, lebo stav sa zhoršil.
Stojíme pred krásnym zavŕšeným životom. Tento život bol naplnený láskou. Dokonané je.
Občas si obliekam túto albu. Je po jednom spolubratovi, ktorý odišiel, zanechal kňazstvo i rehoľný život. Keď odišiel, cítil som veľkú stratu, občas si ju oblečiem, lebo sa mi zdá, že treba to kňazstvo ťahať ďalej.
Keď odišiel Teodor, cítim tiež veľkú stratu. Človek stráca priateľov, opory, pevné body v živote, ale tento smútok je celkom iný. Tento život bol zavŕšený v Božej službe a teraz je tu nový počiatok, ktorý on už vidí. Verím, že jeho život prinesie plody aj v tom, že si niekto oblečie albu, ktorá po ňom zostáva.

Spočívaj v Božej láske a dovidenia.

Zomrel priateľ chudobných

dec 10 2014

Otca Teodora Gavendu, ktorého si Pán života povolal k sebe 9.12.2014, som začal lepšie spoznávať na jar v roku 1991, keď bol ako novokňaz poverený službou direktora komunity v Bardejove, ktorej som bol aj ja členom. Aj keď sám bol ešte mladý, snažil sa nás spolubratov otcovsky sprevádzať. Naozaj bez prikrášľovania musím priznať, že horlivo pracoval medzi mladými v saleziánskom dome na Kellerovej ulici, venoval sa veriacim v kostole sv. Anny i chudobným Rómom na periférii Bardejova - na Poštárke.
Svoje veľké technické schopnosti vložil do rekonštrukcie Saleziánskeho domu na Kellerovej, opravy kostola sv. Anny, budovania ihriska i strediska pre Rómov. V roku 1996 odišiel do Michaloviec, kde bol opätovne poverený službou direktora. Jeho láska k chudobným sa opäť prejavila aj namáhavou službou Rómom na Angi mlyne, kde rozbehol činnosť priamo v ich prostredí. V roku 2002 sa vrátil do Bardejova, kde opäť pôsobil ako direktor komunity až do roku 2008. Po skončení služby direktora pôsobil v komunite ako ekonóm. Celé roky sa opäťovne s veľkou láskou ktorú premieňal do malých konkrétnych skutkov (zmierňoval napätia, budoval mosty, osobne sprostredkoval materiálnu pomoc tým najchudobnejším rodinám), venoval pastorácii Rómov na Poštárke i ľuďom v Bardejove. Zapojil sa okrem pastoračnej činnosti aj do budovateľských aktivít (chata Brezovka, Vinbarg, Poštárka – telocvičňa, škola, ihrisko).
Svojou jednoduchosťou, dobrotou, obetavosťou a nekonfliktnou povahou sa trvale zapísal do života mnohých bratov i ľudí v Bardejove a Michalovciach, kde prežil väčšinu svojho saleziánskeho života. V roku 2011 ho preložili z Bardejova do Dubnice nad Váhom, kde bol opäť menovaný za direktora komunity. S veľkou bolesťou v duši odchádzal od svojich chudobných, s ktorými mal toľko plánov, priateľské vzťahy, ktorým venoval svoj čas i svoju lásku, cez konkrétne skutky otcovskej starostlivosti. Ani na novom mieste na nich nikdy nezabudol. Do poslednej chvíle bol obrovským optimistom, ktorý chcel veľmi žiť a vrátiť sa k svojim chudobným na perifériu...
Bol mojím direktorom 8 rokov – bol to veľmi dobrý človek, dobrý brat, dobrý direktor.
Teo, ako náš veľký priateľ, priateľ chudobných z periférii, prihováraj sa za našu rómsku misiu tam hore. Vďaka.

Zlý farár

dec 01 2014

Musí kňaz vždy povedať áno? Predstava niektorých je práve taká. Ak povie farár nie, je automatický zlý. Nemôže sa riadiť podľa svojho vedomia a svedomia, podľa svojho poznania, cirkevného kánonu? Nálepku „zlého farára“ dostávam v tomto prostredí veľmi často. A to aj napriek tomu, že pri každom krste, sobáši či pohrebe zatváram nie jedno ale hneď obidve oči. Nevyhovieš - si zlý. Naposledy ma takto onálepkovali len pred niekoľkými dňami, keď prišla za mnou staršia pani v dôchodkovom veku, že sa chce rýchlo zosobášiť. Zastavila ma na ulici a do rúk mi strčila celý fascikel, že už má všetko povybavované... Fascikel som si zobral s tým, že si ho pozriem a potom sa jej ozvem. Išlo o rozvedenú ženu, ktorá sa opäť chcela zosobášiť so svojím exmanželom. Pritom doniesla so sebou aj overené potvrdenie, kde jej exmanžel vyhlasuje, že žijú spolu, aj keď sú rozvedení. Nakoľko viem, že žiadateľka žije od svojho exmanžela v desiatky kilometrov vzdialenej obci, hneď som si uvedomil, že tu nie je niečo v poriadku. Vo fascikli bola aj lekárska správa, že exmanžel má pokročilé štádium rakoviny. Naliehanie ženy na rýchly opakovaný sobáš so zomierajúcim exmanželom, ktorý leží momentálne na JIS-ke, sa mi stávalo jasnejším, čím viac som sa vnáral do sprístupnených dokumentov. Z toho mi vyplynulo jednoznačné resumé: získať neoprávnene nárok na vdovský dôchodok. Nakoľko milá pani nemá trvalé bydlisko v našej farnosti ani sa tu dlhodobo nezdržiava, taktiež ani jej exmanžel, jurisdikčne mi nepodliehajú a tak som s ľahkosťou mohol povedal: nie, nemôžem... Nastala reakcia, na ktorú som si už zvykol: „Ta to vy mi nechcete pomôcť, vy nechcete pomáhať Cigánom, vy mi nedoprajete dôchodok, ta to vy ste ne taký zlý farár!“

Umlčme pápeža i hlavného predstaveného

nov 24 2014

Nech už nehovoria a nepíšu o ľuďoch z periférií, o tých posledných, najchudobnejších, o núdznych, o vylúčených... Veď skoro všetky ich príhovory sa točia okolo nich, veď vo všetkom, čo napíšu, donekonečna opakujú tieto slová.

Čítať ďalej...