Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Pre pohodlné komentovanie článkov odporúčame prihlásenie sa:
- prostredníctvom svojho účtu na sociálnej sieti:

- prostredníctvom vytvoreného účtu:

Ak ešte nemáte vytvorený účet, môžete tak urobiť po kliknutí na "Zaregistrovať sa!".

MOD_SLOGIN_LINK

Medzinárodné stretnutie o pastorácii Rómov 2011

Hlavnou témou medzinárodného stretnutia o pastorácii Rómov, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 8. - 10. apríla 2011 v holandskom Kerkade, bola myšlienka: "Nádej uprostred zraniteľnosti".

Katolícky medzinárodný komitét pre Rómov (COMITÉ CATHOLIQUE INTERNATIONAL POUR LES TSIGANES - CCIT)  organizuje každoročne v rôznych častiach sveta kongres pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o rómsku problematiku. Kongresu, ktorý sa konal v holandskom meste Kerkrade sa zúčastnilo 127 účastníkov z 22 krajín. Slovensko tam malo 11 zástupcov, z ktorých štyria boli Rómovia.

Pre záujemcov prikladáme posolstvo Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a putujúcich a niektoré preložené prednášky. Prekladala sr. Fides z Paríža.

Posolstvo Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a putujúcich

Posolstvo Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a putujúcich
pre účastníkov výročného zasadnutia Katolíckeho výboru pre pastoráciu Rómov
Kerkrade, Holandsko, 8. – 10. apríla 2011

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

Veľmi sa teším, že môžem srdečne pozdraviť Mons. Piera Gabellu, predsedu CCIT a všetkých účastníkov tohto výročného stretnutia CCIT. Nemôžem sa na ňom osobne zúčastniť, ale som vám blízko prejavom uznania a úcty za vašu zaangažovanosť v službe Rómov v rôznych krajinách, kde pôsobíte v každodennom živote. Buďte uistení, že Pápežská rada vás podporuje v tejto ťažkej úlohe.

Zvolená téma «Výzva pre Európu: uprostred bezmocnosti podnietiť nádej » je veľmi aktuálna, ale zároveň zložitá a dokazuje o odvahe, pokore a vašej disponibilite uvažovať nad otázkami často chúlostivými otázkami, ktoré sa týkajú Rómov súčasnej Európy a vášho apoštolátu.

Zdieľanie života s Rómami, ktoré pre viacerých z vás trvá viaceré desaťročia, vám umožňuje dobre poznať nestále životné podmienky, v ktorých sa nachádza rómske obyvateľstvo a ktoré vyplývajú zo zbiehavosti rôznych faktorov, akými sú chudoba, nezamestnanosť, vytláčanie na okraj spoločnosti a vylúčenie, nedôvera a podozrievanie. K tomu sa pridávajú mnohé predsudky a klišé, ktoré stále existujú vo väčšinovej spoločnosti.

Toto bolo potvrdené v nedávnom prehlásení v Štrasburgu[1], podľa ktorého Rómovia naďalej zostávajú spoločensky a ekonomicky marginalizovaní v mnohých európskych krajinách, čo má za následky absenciu ochrany ich občianskych práv, šírenie predsudkov, a tým zosilňovanie fenoménu „anticiganizmu“. Je pochopiteľné, že tieto prvky zabraňujú účasť Rómov na živote spoločnosti a účinné vykonávanie ich občianskej zodpovednosti.

Konštatujeme však aj úsilie Európskej únie premeniť na skutky všetky nástroje, ktorými disponuje, aby sa dosiahla politika bezpečnosti, posilnili sa kampane pre scitlivenie obyvateľstva, a tým sa bojovalo proti diskriminácii, podporila účasť Rómov na projektoch týkajúcich sa ich samých a podnietila sa spolupôsobnosť programov, ako napríklad Európska platforma pre inklúziu Rómov, Európsky sociálny fond (ESF), program PROGRESS (ktorý zahŕňa informačnú kampaň «Za rozmanitosť. Proti diskriminácii»), a ďalšie.
Ako som povedal minulý rok v mojom úvodnom príhovore na stretnutí národných riaditeľov   pastorácie Rómov v Európe, existujú cesty nádeje v perspektíve konkretizácie mobilizácie národných a medzinárodných inštitúcií v prospech Rómov, v nových európskych stratégiách a v procese zmeny. Premena na skutky – aspoň v to dúfame – bude môcť prispieť k zastaveniu rasizmu, „anticiganizmu“ a diskriminácie. Mali by sme sa dopracovať k novému „európskemu vedomiu“, ktoré by umožnilo Rómom, Sinti a kočovníkom upevniť ich vlastnú identitu a kultúrnu rozmanitosť v optike občianskej inklúzie.

Podmienky bezmocnosti – zraniteľnosti, v akých sa nachádzajú Rómovia, interpelujú Cirkev povolanú zasiahnuť „v znamení solidarity, rešpektu a lásky“[2]. A v tejto perspektíve má byť aj zraniteľnosť skúmaná vo svetle kresťanskej viery a nádeje. Viera zahŕňa uistenie, že v ľudskej slabosti sa dokonale prejavuje sila Božej milosti (porov. 2 Kor 12,9) a že radosť z nádeje je možná aj v skúškach (porov. Rim 12,12; Katechizmus Katolíckej cirkvi č. 1820).

Svätý Pavol stotožňuje nádej s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom (porov. 1 Tim 1,1) a v ňom sa rodí odvaha prijať a čeliť nemohúcnosti, slabosti, zraniteľnosti, potupe, núdzi, prenasledovaniu a úzkostiam (porov. 2 Kor 12,10), vo vedomí, že «keď som slabý, vtedy som silný» (idem). Z druhej strany je nádej «istou a pevnou kotvou duše» (Hebr 6,19), je to «pancier viery a lásky a prilba nádeje pre spásu» (1 Sol 5,8). Takto povzbudení nádejou sa nám dokonca i naše obmedzenia javia ako priestor milosti a sily, ktoré pochádzajú od Pána.

Nádej, ktorá sa rodí zo stretnutia s ukrižovaným Kristom, nám pomáha lepšie zachytiť ťažkosti Rómov a podnecuje nás zaangažovať sa do ich služby v logike daru a spirituality komúnie[3], je to «schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar…» (NMI č. 43). Spiritualita komúnie okrem iného umožňuje «schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela – Cirkvi, čiže ako „niekoho, kto patrí ku mne“, aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo» (idem). «Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach druhého znamená dať mu účasť na mne samom: druhému musím dať nielen niečo zo seba, ale seba samého; aby ho dar neponížil, musím byť v ňom prítomný ako osoba» (Deus caritas est, č. 34).

V dynamike daru sme vedení k zmene pohľadu, ktorý máme na Rómov. Už ich nepovažujeme za «problém, ktorý treba riešiť», ale za nositeľov ľudského a duchovného bohatstva. Ide teda o prekonanie obrazu zaostalosti a biedy, ktorý Rómom pripisuje všeobecná mienka. Veď Rómovia si stále viac uvedomujú svoju vlastnú dôstojnosť a sú presvedčení o potrebe podieľať sa na ľudskom raste svojich bratov a sestier[4]. Práve preto sú ešte vnímavejší na formy prijatia a solidarity. Avšak ešte príliš často pociťujú svoju núdzu a prekérnosť za poníženie. Preto si správny prístup vyžaduje starosť o poskytnutie takých druhov pomoci, ktoré nezhoršujú stav «opustenosti» a ktoré ich nevedú k znášaniu ich zraniteľnosti /nemohúcnosti/ rezignovane, čo by ich mohlo viesť k úniku pred zodpovednosťou, ktorú majú niesť.

Tento rok slávime 20. výročie od smrti francúzskeho kňaza, Otca Andreja Barthélemy, veľkého misionára a evanjelizátora Rómov, známeho pod menom Joška. Keď som čítal jeho spisy, našiel som jednu poznámku, ktorá ma zaujala a chcem Vám ju priblížiť. Jednej skupiny Rómov, s ktorými zdieľal život, sa pýtal na dôvod veľkého úspechu letničného hnutia. Dostal odpoveď, že Cirkev sa stará o otázky ako bývanie, sociálne a materiálne potreby, zatiaľ čo letničiari im prinášajú Ježiša. Uvedomili si, že hoci aj uprostred ich chudoby Rómovia najviac potrebujú, aby im Cirkev prinášala radostnú zvesť – evanjelium Ježiša Krista. Evanjelizácia a duchovná pomoc, ktoré privádzajú k hlbšiemu zjednoteniu, „komúnii“ s Kristom a s druhými, sú základom každého úsilia v prospech budúcnosti nádeje. Touto cestou sa bude môcť budovať solidárnejšia a spravodlivejšia spoločnosť, otvorená pre hodnoty druhého a schopná rozpoznať a uznať dôstojnosť Božích synov a dcér.

Drahí priatelia, končím prianím, aby ste mohli pokračovať vo vašom poslaní s očami neustále uprenými na Ježiša Krista, žijúceho v jeho Cirkvi, a prameň nádeje pre Európu[5], a aby ste mohli u Neho nachádzať svetlo a oporu vo vašom každodennom putovaní s našimi rómskymi bratmi a sestrami.

Nech Boh nádeje každého z vás zahrnie radosťou a pokojom vo viere a nech požehnáva vás, vaše komunity a vaše rodiny!

Antonio Maria Veglio,
Predseda

P. Gabriele Bentoglio, CS
Druhý tajomník
________________________________________
[1] Štrasburgská deklarácia o Rómoch – vrcholná schôdzka ministrov Rady Európy konaná v Štrasburgu, 20. októbra 2010: https://wcd.coe.int/wcd/ViewDoc.jsp?id=1691607&Site=CM
[2] PONTIFICIO CONSIGLIO DELLA GIUSTIZIA E DELLA PACE, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, úvod, d).
[3] Téma ‘spirituality komúnie’ bola preberaná na 5. svetovom kongrese pre pastoráciu Rómov v Budapešti (H), 30.6.–7.7.2003. Pozri Aktá Kongresu vydané v časopise People on the Move, dodatok č. 93, December 2003.
[4] porov. Riconoscere le ricchezze umane del popolo zingaro (Záverečný dokument 1. medzinárodného stretnutia rómskych kňazov, diakonov a rehoľníkov, Rím, 22.-23. 9. 2007): L’Osservatore Romano, 5.-6. 11. 2007, s. 8.
[5] Porov. Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa (28. júna 2003)

Prednáška Jan van der Zandta, MSC

Storočie zmien: Pastorácia kočovníkov, Rómov a Sinti v Holandsku
Jan van der Zandt, MSC

Ú v o d
Kedysi putovali, boli nomádmi a zarábali si na živobytie ako sezónni robotníci, vypletali stoličky, cínovali hrnce, ako brusiči, košikári alebo hudobníci. Pristavili  svoje maringotky raz tu, raz inde.
Dvadsiate storočie je storočím mobility kočovníkov, Sinti a Rómov v Holandsku. Pôvodný život putujúcich – byť neustále na ceste, aby si mohli zarobiť na živobytie – sa zmenilo za stále obnovovaných a často protirečivých zákonov. Maringotky, v ktorých cestovali, sa nadlho zastavili na terénoch upravených miestnymi predstavenými.
Niektorí kočovníci, ako napríklad Rómovia, sa dokonca ocitli v rodinných domoch. V súčasnosti žije v Holandsku asi 33 tisíc kočovníkov, z ktorých asi 12 tisíc sú Sinti a Rómovia.

I. Štyri epizódy
Služba pastorácie a vysluhovania sviatostí pre kočovníkov, Sinti a Rómov má svoje vlastné dejiny. Situácia a postavenie týchto kočovníkov, ich život viery a jej prejavy, ako aj vysluhovanie sviatostí boli veľmi odlišné počas týchto rozdielnych období.
Rozlišujeme štyri obdobia, a to:

  • obdobie putovania, význačné pre 1. polovicu 20. storočia.
  • šesťdesiate a sedemdesiate roky, roky vytvárania veľkých oblastných centier.
  • osemdesiate a deväťdesiate roky, presun do menších centier.
  • súčasná doba, obdobie obmedzených priestranstiev, maximálne po 15 prívesov, v blízkosti mestských štvrtí.

1. Obdobie putovania
Počas obdobia putovania (od roku 1900), keď kočovníci, Sinti a Rómovia sa ešte voľne pohybovali, neboli vždy vítaní a často boli zaháňaní. A tak nachádzali útočište v kláštoroch, na pútnických miestach a vo farnostiach, v ktorých im boli miestni duchovní správcovia naklonení. Tam sa cítili ochránení, tam sa o nich starali a zvlášť mohli byť sami sebou. Rehoľníci, rehoľníčky a niektorí kňazi boli prívetiví a ponúkli im náboženské prostredie. Tu dostávali kočovníci, Sinti a Rómovia jedlo a deti mohli byť pokrstené alebo pristúpiť k prvého svätému prijímaniu.
Miestne charitatívne diela im poskytovali pomoc a radu. Podporovali zvlášť chudobných kočovníkov alebo tých, ktorí mali problémy s bývaním. Rehoľníci učili deti náboženstvo a vysluhovali sviatosti.

Vojnové obdobie
Na začiatku 2. Svetovej vojny bolo v Holandsku asi 12 tisíc kočovníkov a asi 15 rodinných kmeňov Sinti a Rómov. Okupanti ich všetkých donútili odísť do združujúcich táborov. 16. mája 1944 zatkli veľký počet Sinti a Rómov a transportovali ich prostredníctvom Westerbork do Osvienčimu II – Birkenau. Z týchto 245 mužov, žien a detí sa vrátilo asi len tridsať osôb. V období po vojne prevládal medzi ľuďmi, ktorí ju prežili, strach a nedôvera. Preto Sinti a Rómovia si osvojili odmeraný postoj voči holandskej spoločnosti. Naďalej putovali a hľadali útechu, či už medzi svojimi, alebo na pútnických miestach.

Päťdesiate roky
V roku 1955 bol menovaný prvý národný duchovný pre pastoráciu Rómov v Holandsku; bol ním Otec Ján Brand, SJ. Bol poverený organizáciou a koordináciou pastorácie medzi kočovníkmi v Holandsku a mal pomáhať osobám zodpovedným za miestnu pastoráciu a kňazom farností v ich činnosti v prospech tohto obyvateľstva. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo zorganizované charitatívne dielo pri kočovníkoch a v tejto oblasti za zaangažovali zvlášť rehoľníčky pri rodinách vo veľkých združených centrách tej doby. Vo všeobecnosti išlo o početné rodiny.

2. Šesťdesiate a sedemdesiate roky
V roku 1962 nastupuje po Otcovi Brandovi nový národný duchovný zodpovedný za pastoráciu, a to A. Oremus, SJ, nazývaný tiež Otec. Veľa cestuje a zúčastňuje sa na medzinárodných kongresoch, medzi iným i v Ríme. Neskoršie sa zúčastnil aj niektorých konferencií CCIT.

Rok 1968 je významným rokom v dejinách kočujúcich. Vláda vyhlásila v jednom zákone týkajúcom sa putujúcich, že bolo vytvorených asi päťdesiat centier, kde sú kočujúci, Sinti a Rómovia povinní ísť bývať. Nomádstvo je od tejto chvíle zakázané. V týchto oblastných centrách dosť často vládne nespokojnosť a rozhorčenosť medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktorí žijú v stiesnených pomeroch na týchto miestach a niekedy majú až istý strach stretávať sa. A tak sa zrodila viac menej uzatvorená rodinná atmosféra. Starí rodičia, deti a vnúčatá žijú pohromade a sa starajú navzájom o seba. Ale integrácia do spoločnosti prakticky neexistovala. Zato existoval veľký rozdiel medzi obyvateľmi týchto centier a občanmi, a tým i v porovnaní s farnosťami.

A tak kňazi a sestry zohrávajú dôležitú úlohu. Vo väčšine centier je kaplnka a často i škola, táborová škola, v ktorej vyučujú predovšetkým rehoľné sestry. V úzkej spolupráci s vyučujúcimi tu žiaci mávajú hodiny náboženstva a pripravujú ich na prvé sväté Prijímanie, na sviatosť birmovania a rôzne liturgické slávnosti. V kaplnke a v tábore sú deti krstené a prijímajú 1. sv. prijímanie. Farnosti sa zatiaľ do toho nezapájajú.

Kňaz zvyčajne nie je duchovným správcom farnosti, ale kňazom povereným pastoráciou. Najčastejšie patrí do niektorého z kláštorov, v ktorých Rómovia a Sinti boli prijímaní počas ich putovania. Tento kňaz poverený pastoráciou je dôverne známy všetkým rodinám a rozhovory prebiehajú za kuchynským stolom. V tej dobe takto aktívne, na plný alebo čiastočný úväzok, pôsobí asi päťdesiat kňazov pri obyvateľoch týchto veľkých centier. Pastorácia sa za ich pôsobenia veľmi rozvinula.

3. Osemdesiate a deväťdesiate roky
Veľká zmena nastala od roku 1978. Necelých desať rokov po zoskupení do veľkých centier sa rozhoduje pre malé centrá. Decentralizácia a normalizácia tvoria od tej chvíle novú politiku. Obyvatelia obytných prívesov sa musia presťahovať z ich oblastných centier, ktoré sa nachádzali ďaleko od lokalít, a ísť sa usadiť do menších centier nachádzajúcich sa vo vnútri alebo na okraji predmestí a sídlisk. Pre jedných je to oslobodenie, ktoré im umožní začať budovať nový život, pre druhých je to bolestná rozlúčka s veľkým táborom a jeho spoločenským šarmom.

Pre deti to znamená, že budú chodiť do miestnej školy a čo sa týka pastorácie, od tej chvíle sa bude o ňu starať miestna farnosť. Toto všetko má svoje dôsledky, pretože familiárni učitelia táborovej školy musia zanechať svoju prácu a spoločenské aktivity sú zverené sociálnym pracovníkom týchto pridružených štvrtí. Vysluhovanie sviatostí sa odteraz bude konať vo farskom kostole a stále častejšie je miestny duchovný správca požiadaný o krst detí. Úloha kňaza určeného pre pastoráciu Sinti a Rómov sa postupne vytratí. Po Otcovi Oremusovi, SJ nastupuje v roku 1981 nový kňaz zodpovedný za pastoráciu Rómov a Sintí na národnej rovine, Jan van der Zandt MSC. Ocitá sa pred úlohou sprevádzať putujúcich v ich prechode z tejto kategórie k štatútu riadnych občanov.

Obyvatelia týchto nových centier a miestni obyvatelia štvrtí začínajú diskutovať o ich začlenení do štvrtí, do škôl, do rámca sociálnej služby, do farnosti… Ale rozdiely medzi týmito dvomi skupinami sú príliš veľké. Nastávajú konfrontácie a diskusie prebiehajú nie vždy s patričným rešpektom.
V tejto novej situácii zostávajú obyvatelia obytných prívesov verní svojmu tradičnému životnému štýlu a nechcú sa od neho odvrátiť. Niektorí chodia navštevovať bývalého duchovného alebo idú do kláštora, ktorý navštevovali predtým.
Ešte niet dôvery v občiansku spoločnosť – a k farnosti ako cirkevnej inštitúcie. Z druhej strany, aj vo farnostiach sa zdá ťažké ísť v ústrety týmto „novým obyvateľom“ štvrte. Ale je aj veľa ľudí, ktorí ich blahosklonne prijímajú.
V tomto období sa robí nábor na väčší počet pastoračných pracovníkov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčky, ako i dobrovoľníkov, ktorí by konali pastoráciu pri týchto novoprišlých obyvateľoch a plnili funkciu spojenia s farnosťou. Čo sa týka Katolíckej cirkvi a občianskej spoločnosti, práve títo pastorační činitelia sa približujú až podnes k životu putujúcich, Sintí a Rómov. Učia sa chápať život týchto ľudí a prijímajú ich takých, akí sú.

4. Súčasná doba
Sme v roku 2011. Už dlhé obdobie ich vlastné kaplnky neexistujú– a už len kde-tu kláštory ako miesta útočiska. Po osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch Sintí a Rómovia hľadajú skôr vlastnú cestu k Cirkvi a k občianskej spoločnosti. Zostávajú tradičnými veriacimi a niektorí z nich nachádzajú spásu aj v iných vierovyznaniach, ako napr. u Turičníkov.
Rodinné kmene alebo iné formy spolunažívania tvoria aj v súčasnosti jednotky skôr uzatvorené, ale v týchto spoločenstvách sa už postupne objavuje väčšia účasť. Deti chodia pravidelne do základných škôl a aj na stredné a vysoké školy. Nomádi sa stále viac a viac rozhodujú pre stabilné bývanie a typ „chát“ je veľmi oceňovaný. Zamestnanosť medzi putujúcimi pozoruhodne napreduje, zatiaľ čo Rómovia a Sinti prejavujú na tejto rovine ešte veľké zaostávanie.

Farský kostol je pre Sintí a Rómov miestom určeným pre prijatie sviatosti krstu, prvého sv. prijímania, sviatosti birmovania a manželstva. Na rovine štatistík nevieme, ako tam efektívne prichádzajú. Nie sú tam usmerňovaní ani pobádaní, pretože miestna špeciálna pastorácia len pre nich už neexistuje. Ľudia sami si majú nachádzať svoju cestu. Žiaľ, v praxi sa to často nedarí a kontakty s farnosťami si utvárajú skôr ťažšie.

Na viacerých miestach ešte sú kňazi, rehoľníci a laickí dobrovoľníci, ktorí navštevujú, pomáhajú obyvateľom týchto malých centier. Ale ich počet klesá kvôli rapídnemu starnutiu. Niekedy vo viacerých oblastiach alebo dekanátoch majú určité farnosti na starosti pastoráciu putujúcich žijúcich v maringotkách. Narastá počet diakonov a pastoračných pracovníkov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na tejto pastorácii vo farnostiach.

II. Ochrana
V uvedených štyroch obdobiach je myšlienka ochrany posilnená. Sinti i Rómovia spoznali veľa nebezpečenstiev, stretli sa s mnohými nepriateľmi ich existencie. Z nedostatku uznania a ocenenia zo strany občianskej spoločnosti – z generácie na generáciu – a z faktu, že často sa s nimi nakladalo ako s opovrhovanými ľuďmi – vedia lepšie ako nikto iný, čo znamená zraniteľnosť.

Počas celých ich dejín blúdenia vždy vyhľadávali bezpečné, ochránené miesta, kde by mohli žiť svoj život na ich spôsob, a neboli pritom vyháňaní, prenasledovaní, utláčaní alebo zrádzaní. Vždy vyhľadávali ľudí, aj v Cirkvi, ktorým by mohli dôverovať, miesta, kde by mohli prežívať svoju vieru na svoj spôsob, akými sú napríklad pútnické miesta.

Nie je udivujúce – že na mieste, kde sa cítia bezpečne – vzývajú Boha, dávajú krstiť svoje deti a žiadajú si pre ne prípravu na prvé sväté prijímanie. Boh je ich ochrancom vo svete príliš často zlým a nepriateľským voči nim. Ich hlavným prianím je, aby ich Boh chránil a Panna Mária aby ich vzala do svojej starostlivosti. Keď odchádzajú na cesty, žiadajú o požehnanie, tak sa cítia, že ich Boh sprevádza a bude im blahosklonný. Boh ako ochranca je u nich celkom prirodzený pojem, pretože Boh nerobí rozdiely.
Sami sú presvedčení, že Boh nepozná rozdiel medzi ľuďmi. Boh neuprednostňuje nikoho a nikoho neutláča. Týchto ľudí často počujete hovoriť: «My všetci sme sa narodili takým istým spôsobom a zomrieme všetci, bez výnimky. To človek robí rozdiely.» Úplne si to uvedomujú. Priateľstvo a ochrana Boha je ich spásou v spoločnosti, ktorá nie je príliš milá voči nim.
Možnože Sintí a Rómovia sa cítia menejcenní voči civilnému obyvateľstvu, ale určite to nie je voči Bohu, ich Otcovi a Ochrancovi.

Na záver
V každom prípade je isté, že obrátiť sa na farnosť takú, akou je v súčasnosti, sa nedá porovnať s tým, keď sa mohli obracať na kláštor alebo kaplnku vo veľkých, prispôsobených centrách. Tieto centrá mali v ich živote veľký význam.
Teraz žijeme v inej dobe, v ktorej je možné mnoho vecí, ale každodenný všedný život – a aj život viery – sú zložitejšie ako kedysi a pastoračná pomoc prechádza cez mnohé súkolesia.
V predchádzajúcich riadkoch som chcel poukázať na sviatostný život, ktorý bol spätý so situáciami a ktorý toto obyvateľstvo si vedelo udržať počas ich dlhých nomádskych dejín a  v ktorých ešte často žijú aj v súčasnosti.
Počas stáročí poznali útlak a prenasledovanie. Ale toto neoslabilo ich vieru v Boha. Naopak: ich viera zosilnela, pretože Boh nevylučuje nikoho. Je jediný, ktorému sa môžu zveriť, dôverovať mu ako ochrancovi.
Sviatosť krstu, prvé sväté prijímanie, sviatosť manželstva, požehnania a sviec, ktoré zapaľujú, sú akoby volaním, aby si vyprosili ochranu a  zároveň sú aj znakom solidarity s nebeským Otcom, veľkých Ochrancom.

Celkový počet farností v Holandsku je asi 1350. Z nich v 623 sa nachádzajú kočovníci, Sinti a Rómovia (údaje z r. 2009). Rómov, ktorí prišli v nedávnej dobe z Východnej Európy, je približne 2000.

Prednáška Jean-Pierre Liégeoisa

Jean-Pierre Liégeois je francúzsky sociológ, emeritný profesor na parížskej univerzite Descartes. Na tejto univerzite založil v roku 1979 Centrum pre rómsky výskum v sekcii pre univerzitné sociálne vedy, ktorého bol predsedom až do roku 2003. Dnes pôsobí ako odborník Rady Európy a od začiatku 80-tych rokov spolupracuje s Európskou komisiou pre otázky Rómov. Patrí zároveň do Študijnej skupiny pre Európu kultúry a solidarity (GEPECS pri univerzite Paríž V.-Descartes).

Úvod

Deklarácia zástupkyne generálneho tajomníka Rady Európy pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov (8. apríla 2006): Oficiálne úvahy, ktoré sa týkajú 47 členských štátov Európskej rady:
“Ťažko nájsť príklad väčšmi zakorenených, rozšírených a pretrvávajúcich predsudkov ako sú tie proti Rómom, ktoré stále zaslepujú tak veľa Európanov. Jediným východiskom z tohto problému je učiť sa – o Rómoch, o tolerancii, o uznaní a rešpekte.
Je našou povinnosťou ochrániť rómsku komunitu pred systematickým a pravidelne sa opakujúcim rasizmom, obeťami ktorého sa jej členovia stávajú skoro denne v celej Európe. Niekedy má toto prenasledovanie formu násilných činov zmätených jednotlivcov alebo skupín, čo je hrozné. Veľmi často má aj formu oficiálnych činov, čo je ešte horšie…  Cieľom práce Rady je plná emancipácia Rómov a kočovníkov do európskej spoločnosti. Nie je to jednoduchá úloha, pretože si vyžaduje prekonanie nielen rokmi, ale generáciami nahromadenej nespravodlivosti a bolesti“ /Maud de Boer-Buquichio/.

V marci 2008, poznámka Komisára pre ľudské práva Rady Európy ponúka túto doslovnú syntézu:
“AJ dnes Rómovia ešte nepoužívajú základné práva v európskych krajinách. Sú vo veľkej miere znevýhodnení v oblasti výchovy, zamestnanosti, bývania a zdravia a nie sú prakticky zastúpení na politickej rovine. Mnohí Rómovia žijú vo veľkej núdzi a nemajú veľkú šancu mať prístup k lepšiemu životu a skutočnému spoločenskému začleneniu. Ich vylúčenie ich vovádza ešte viac do izolácie, čo len podporuje anticiganizmus u xenofóbiu. Je absolútne nutné zdvojnásobiť úsilie pre prerušenie tohto začarovaného kruhu (…)”

1. Prítomnosť
historická, zemepisná, číselná
európskeho dedičstva (odvolanie sa na Uznesenie Európskej rady v roku 1989), dejiny, jazyk, kultúra.

2. Dynamizmus

  • kultúrny - tisícročné prispôsobovanie sa nestálosti,
  • mozaikový / kaleidoskop - usporiadanie sa mení, vzťahy zostávajú,
  • zemepisný - migrácie a ich dôvody, reaktívne a aktivujúce, mobilita / nomádstvo (duchovný stav), (odmietnutie, hospodárstvo, vojny),
  • politický, spoločný, nadnárodný - politické vynorenie, Medzinárodný rómsky zväz /  Európske fórum / poslanci,
  • tradícia a rýchle zmeny,
  • politický nástup - až doteraz boli Rómovia skoro a jedine predmetmi politík a nie aktívnymi subjektmi, ktorí prispievajú k auto definovaniu a účasti na diele.

3. Nepochopenie: spoločenské zastúpenie, stereotypy
neznalosť > nepochopenie > odmietnutie alebo prispôsobenie

Politiky boli synonymami negácie:

  • politiky vylúčenia: zvlášť vypovedaním mimo územia kráľovstva alebo štátu. Najčastejšie ide o zemepisný zánik, vyhostením z územia; môže sa jednať o fyzický zánik, ktorému bola väčšina rómskych rodín Európy vystavená počas nacistického režimu;
  • politiky odlúčenia: zemepisne chcený zánik vypovedaním, vyhostením – synonymum odlúčenia sa stáva chcené i sociálne uzatvorením a roztrieštením skupiny a rodín, sprevádzané použitím sily práce, ktorú môže predstavovať rómska komunita. Je to posielanie na nútené práce, kolónií na zaľudnenie, deportácia, otroctvo a pod.
  • politiky inklúzie: asimiláciou, prispôsobením. Zánik je potom kultúrny, Róm je považovaný za marginalizovaného, ktorý kladie sociálne problémy; už nie je zakázaný, ale kontrolovaný, nie je odmietaný, ale asimilovaný. Jazyk, oblečenie, kultúrne prejavy sú zakázané. Spojené s technologickým riadením spoločnosti a s rozvojom humanistických ideí sa tieto politiky rozvíjali počas 2. polovice 20. storočia. Inklúzia znamená zatvorenie do humanistického ducha s technokratickými prostriedkami. Prechádza sa od odmietnutia k uvedeniu do záznamov v ére všeobecného dozoru.
  • dochádza k tomu, čo nazývam obdobím nerozhodnosti: badáme, že citované politiky nedosiahli predpokladané účinky, že situácia sa zhoršuje, preto prichádza nerozhodnosť a otázky. Myslím si, že toto treba vidieť pozitívne, pretože nerozhodnosť otvára cestu formulovaniu nových ideí a k spružneniu praxe.
  • ale už niekoľko rokov je tu regresia, pokles?

4.     Súčasná situácia
Situácia je mimoriadne zdegradovaná. Vezmime si za ukazovateľa „tlač“. V hociktorom štáte, pri čítaní tlače alebo počúvaní správ sa objavujú dvojnásobne negatívne informácie o Rómoch:

  • z jednej strany oboznamujú o stave ťažkostí, ktoré každodenne prežívajú rodiny,
  • z druhej strany to robia najčastejšie negatívnymi výrazmi tak, že opísané osoby sa stanú nežiaduce a pripisuje sa im zodpovednosť za ich vlastné ťažkosti.

Osoba, ktorá prijíma informáciu, z toho vydedukuje, že Rómovia kladú veľa „problémov“. Z toho si robia záver, že zánik Róma je prostriedok pre vyriešenie problémov, k čomu je len krok, a ten je rýchlo prekonaný, a to odmietnutím za hranice, asimiláciou, násilím vo všetkých jeho formách.

Pred týmto fenoménom zhoršenia negatívnych správ vidím trojité riziko:

  1. prvým je nárast násilia, rozdráždenie konfliktov. Násilie volá po násilí a tým, že je podelené, lebo každý je toho svedkom a niekedy i aktérom, ho vzbudzuje a aj oprávňuje;
  2. druhým rizikom je banalizovanie faktov, pretože sa tak často opakujú. To je ešte vážnejšie. Táto erózia pozornosti, oslabenie počudovania môže vzbudiť absenciu reakcie, nedostatok odporu, úpadok demokracie.;
  3. tretím rizikom, cez pranierovanie tých, ktorí sú obeťami opísané procesu, a okrem toho ich znehodnocovanie okolím, je vlastným znehodnocovaním, ktoré ich napokon zasiahne.

Ďalšie riziká
• Od roku 1999 žiadala Európska únia od štátov – kandidátov pre vstup – aby podali dôkazy o zlepšení životných podmienok Rómov. Ale ušľachtilosť cieľov nemá zakrývať neresti foriem, pretože účinkom skracovania procesu „problém integrácie Rómov“ sa mohol stať synonymom „problému integrácie do Európskej únie“ a verejné mienky nato považovali Rómov za prekážku v procese začlenenia sa do Únie. Rómovia boli opäť stigmatizovaní, „obetnými baránkami“, ktorých činili zodpovednými za situáciu, ktorej sú vlastne obeťami.
• iný postranný účinok. Uvedenie do záhlavia situácie Rómov v strednej a východnej Európe je politicky užitočné pre pôvodné štáty Európskej únie: toto odvrátenie pozornosti, ktoré podporuje historicko-politickú amnéziu /stratu pamäte/ sa vyhýba sústredeniu pozornosti na situáciu Rómov v dávnejších štátoch Únie.
Je treba povedať, že situácia má hlboké korene, historické aj ideologické. Je teda ťažké vykoreniť ich, pretože tvoria súčasť dejín politík a dejín mentalít.

Rasizmus, netolerancia, xenofóbia
Po prijatí v roku 2000 dvoch direktív Európskej únie o rasovej rovnosti a rovnosti práce, začali sa množiť rôzne správy. Realizácia týchto direktív pre menšiny, a zvlášť pre Rómov, obnovila zvýšenú hladinu diskriminácie vo všetkých oblastiach. Štúdiá Rady Európy, OSCE a OSN podávajú podobné výsledky.
Medzinárodné inštitúcie prijali nové texty, čo umožnilo zaktualizovať a kvalifikovať – právnicky povedané – diskriminačné správania, ktoré voči Rómom boli považované ako bežné, pretože zapadali od stáročných rutín. Ale cesta pred nami je dlhá a v tomto smere sa to týka celej Európy.

5 . Dôvody nádeje na zmenu
Okrem negatívnych aspektov, ktoré určujú súčasnú situáciu, existuje i niekoľko dôvodov očakávania zlepšenia:

  1. obdobie nerozhodnosti môže otvoriť cestu k inováciám;
  2. možnosť znížiť dosah stereotypov v rámci intenzifikácie interkultúrneho opatrenia, ktoré v súčasnej dobe prebieha medzi viacerými štátmi, zvlášť v oblasti školstva, formácie a intenzifikácia kvalitnej informácie.
  3. vynorenie sa rómskeho politického hnutia;
  4. medzinárodné inštitúcie si uvedomujú otázku Rómov.

Medzinárodné inštitúcie
Medzinárodné inštitúcie, mimo stáročného sporu, ktorý poznačuje vzťahy medzi verejnými vládami alebo miestnymi spoločenstvami a Rómami, majú moc a zodpovednosť za napredovanie v novátorských politikách. Majú tiež k tomu povolanie, pretože ako medzinárodné inštitúcie sa stretávajú s nadnárodnosťou rómskych spoločenstiev.
Len jeden ukazovateľ vývoja ich činností: počet textov, ktoré prijali. Odvtedy, čo medzinárodné inštitúcie schválili texty týkajúce sa Rómov (1969 Rada Európy), až do konca 1993, textov bolo asi 90; a od roku 1994 do roku 200, teda za 6 rokov, ich počet bol tiež vysoký.
Rada Európy: 1969 – Parlamentárne zhromaždenie Rady Európy
Kongres miestnych a oblastných síl > prvý seminár 1983 > atď.
Európska únia, prvá štúdia 83/84 / Správa / Uznesenie 1989 / národné rozšírenie
Vyhodnocovacia správa
Európska rada: Odporúčanie komisie ministrov (2000)4
Rozvoj projektu > máj 2009
Odporúčanie 2009
Kultúrny postup: od reaktívneho k aktívnemu.

Potrebná vôľa
Optimizmus potrebný ku konaniu nemá viesť k naivite. Spomínané pozitívne tendencie nevyvodzujú zakaždým zlepšenie situácie.
Je nutné pýtať sa, napríklad, na nárast počtu textov medzinárodných inštitúcií, čo môže znamenať potrebu stále väčšieho posilnenia už prijatých opatrení, a ktoré by mohli viesť k vzbudenie vážnosti voči Rómov. Môže to byť synonymum rozvláčnosti, nedostatku skutočného sledovania / kontroly účinkov foriem v pozornosti voči niektorých spisom.
Ako to pripomenul Max van den Stoel, vtedajší Vysoký komisár pre národnostné menšiny počas Seminára OSCE /Organizácia bezpečnosti a spolupráce v Európe/, “problém útokov z rasistických pohnútok voči Rómom a ich majetku [...] nie je len zákonný. Samozrejme, je nevyhnutné disponovať zákonným rámcom, aby sme mohli ochrániť osoby proti útokom z rasistických dôvodov, ale vo väčšine prípadov tento rámec už existuje. Nie menej nevyhnutné je však, aby existovala jasná politická ochota zápasiť s rasistickým násilím, a to na všetkých stupňoch štátu, od najnižšieho po najvyšší”.
Význam nápadnosti stereotypov, ktoré blokujú implementáciu politík:
(porov. texty 90-tich európskych dokumentov v roku 1993 > 180 v roku 2000)
vzrast, ich počet poukazuje na ich neúčinnosť
vo Francúzsku príklad zákona „Besson“ v roku 1990 > 2000 > 2010 ?
príklad správy komisára pre ľudské práva pri Európskej rade v novembri 2008 väzni / Rómovia: 7 strán.

Paradigma a paradox
Paradigma: Rómovia žijú v srdci Európy poznačenej rozvojom mobility, vynorením sa menšín a situáciou multikultúrnosti, ktorú sa štáty usilujú riadiť. Je to veľmi jasné v oblasti výchovy a vzdelávanie:
Komisia pre riadenie projektu výchovy a vzdelávania rómskych detí v Európe, rozvedený Európskou radou od roku 2002, zdôraznil dôležitosť dopadu tohto projektu na výchovu a vzdelávanie vo všeobecnosti:
Výchova a vzdelávanie Rómov v európskom kontexte musia byť považované za zdroj nutnej obnovy v oblasti výchovy a vzdelávania. Obnovenie pedagogických prístupov môže a má byť jedným z účinkov projektu vo chvíli, kedy sa výchove a vzdelávaniu nedarí.”

Zdroj inšpirácie pre všetkých.
Rómovia sú v pravom slova zmysle Európania (Václav Havel, Günter Grass)

Žili v Európe predtým, ako sa začala inštitucionálne budovať.

Môžeme napríklad spomenúť, že programy školského vzdelávania rómskych detí slúžili za príklad vo viacerých oblastiach úvahy, zvlášť v oblasti interkultúrnej výchovy, v rámci aktivít Európskej únie a aktivít Európskej rady.
A tak uznať, že Rómovia majú vo svojom dynamizme a rozvoji činností, ktoré sa ich týkajú, poháňací účinok, znamená oceniť ich prítomnosť a kladne prijať ich existenciu namiesto túžby o jej zredukovanie. Prechádzame z príkladu stigmatizovania k vzoru spolužitia. Toto je zmena perspektívy.

Rómovia anticipujú hnutie, ktoré začína a vyzdvihujú výzvu riadenia týchto nových priestorov, či už právnických, spoločenských, alebo migračných. Pomáhajú definovať nové pojmy a začínať nové úvahy.
Paradox: Sú najviac zavrhovaní, diskriminovaní vo všetkých oblastiach, od zdravotníctva po výchovu a vzdelávania, vo všetkých rovinách, od miestnej po národnú.
Ich postavenie je črtou toho, čo má Európa najnegatívnejšie v pojmoch vyhrotenej diskriminácie, zamietnutia, rasizmu, bezmocnosti prijať a riadiť rozdielnosť. Ale v ich zastúpení vo všetkých štátoch a ich nadnárodným spojením sú priekopníkmi budúcej Európy. Najvyšší paradox: títo takzvaní anachronickí vyhostení žijú podľa hodnôt zajtrajška.

Prechádzajú hranicami, ale tiež aj kladú otázky nad existenciou hraníc. A hoci sa na nich viaže obraz viac-menej romantického nomádstva, realita je predovšetkým vyvodená z pohyblivosti spôsobenej odmietnutím populáciami, do ktorých sú ponorené. V roku 2008, podobne ako v stredoveku, štáty ako miestne spoločenstvá, si ich navzájom posielajú od jedných k druhým. A v Európe, ktorá funguje akoby bez hraníc, určité štáty chcú v súčasnosti zredukovať pohyblivosť rómskych občanov.
Rómovia sú teda iniciátormi voľného pohybu / obehu, ktorý praktizujú už dlhé storočia, sú analyzátormi politík, ktoré blokujú praktickú realizáciu tohto voľného pohybu.

 

Prednáška Myriam Tonusovej

Myriam Tonusová má licenciát z filozofie a literatúry, teologická formácia a 30-ročnú prax v pedagogike: náboženstvo a sociálne vedy (2. stupeň základných škôl), filozofická antropológia (vysokoškolské kurzy). Počas 6-tich rokov bola poverená prácou pedagogického prieskumu pri SeGEC (Secrétariat général de l’enseignement catholique – generálny sekretariát pre katolícke školstvo). Počas 3 rokov bola námestníčkou riaditeľky jednej strednej školy. V súčasnosti: riaditeľka Vysokej školy pedagogickej v diecéze v Tournai.
Zároveň pôsobí ako kronikárka v La Libre Belgique (Slobodné Belgicko) a vo vysielaní RTBF Il était une foi (Bola jedna viera), prednáša a poskytuje teologické vzdelávanie. Je autorka knihy: Miroirs d’Eve. Quand des hommes font parler Dieu a propos de femmes (L’Harmattan, 2000)  - Evine zrkadlá. Keď muži hovoria o ženách ústami Boha.
Je členkou laického dominikánskeho spoločenstva (Rád kazateľov).

 NÁDEJ  UPROSTRED  ZRANITEĽNOSTI

To, čo sa odvážim hovoriť tu, pred vami, nepochádza zo vzdelania, tým menej z „vedy“.
Ide skôr o meditáciu, ktorá nastala akoby bez môjho vedomia, stačilo sa mi pozrieť na beh sveta, počúvaním jeho zvukov, hudby a hluku. Tak trochu ako keď upriete svoj pohľad na krajinu ponorenú do hmly: najskôr neviete rozoznať nič presné, a potom sa postupne hmla rozptyľuje a spoznávate krajinu. Krajina tam stále bola, ale jednoducho sme ju nemohli rozoznať. Nádej a nestálosť /zraniteľnosť/ sú prítomné v našom každodennom živote. Sú však akoby zasypané hrubými vrstvami, ktorými sa pokúsim prejsť spolu s vami a pre vás.

Budem vychádzať z krehkosti /v slovenčine: slabosť, zraniteľnosť, pominuteľnosť, nestálosť/. Toto slovo je veľmi dvojznačné, má pozitívny a zároveň negatívny význam.
Krehký” doslovne znamená: “to, čo sa môže zlomiť, rozbiť”.
Krehké, slabé je teda všetko – osoba alebo predmet – ktorého život, prežitie, celistvosť nie sú s istotou zabezpečené. A prečo? Pretože táto osoba či predmet nemajú dostatočnú pevnosť, odolnosť. Zvlášť osoby nie sú dostatočne silné fyzicky alebo psychicky, aby prekonali nevyhnutné existenčné ťažkosti. Možno povedať, že novorodeniatko je mimoriadne krehké, pretože jeho telo si ešte dostatočne nerozvinulo obranu, aby odolávalo teplu, zime, hladu, alebo bolesti. Ale aj o ľudskom vzťahu možno povedať, že je krehký, slabý, ak sa zrodil pod znamením ilúzie, ak napríklad na druhom vidíme len krásu a dobro. Keď sa prejaví realita jeho nedostatkov a slabostí – veď všetci ich máme! – tento vzťah bude neschopný to zniesť. Áno, kým nie sme dostatočne zakorenení, kým nemáme kmeň dostatočne pevný, sme krehkí, slabí… Ako stromčeky, ktoré sa ohýbajú, len čo zafúka slabý vietor, za každého počasia: tak sú ničené, že nemôžu byť pekne rovné.
Ľudskej bytosti napomáha zakoreniť sa, zosilnieť a rovno rásť to, keď má isté miesto. Miesto, t. j. istotu, že je správne a dobré, keď existuje, keď nemusí ľutovať, že sa narodila, že je jedinečná vo veľkej ľudskej rodine.
A toto miesto nám dávajú druhí. Sú to skutočne oni, ktorí nám dávajú „existovať“. Toto latinské slovo je veľmi pekné: znamená niečo ako “vynoriť sa nad, udržiavať vzpriamene pomocou niečoho” – tak trochu, ako keď dvíhame dieťa, ktoré sa pokúša postaviť, ale ešte stále sa spúšťa na štyri! Umožniť niekomu existovať znamená, že sme šťastní z jeho prítomnosti, že sa narodil, že žije, že je pre nás zdrojom radosti.
Tento dar dáva väčšina rodičov svojim deťom. Dávajú mu miesto uprostred rodiny. Dávajú mu meno, priezvisko, vpisujú ho do dejín. Dávajú mu hmotnú potravu, ktorá umožní, aby jeho telo rástlo, stávalo sa pevným, ale dávajú mu aj potravu lásky, ktorá umožní dieťaťu mať sebadôveru, dostatočnú dôveru, aby prekonávalo bez ujmy nevyhnutné prekážky, ktoré ho čakajú. Ak je dostatočne fyzicky zdravé, znesie chorobu, ak má dostatočné citové zdravie, bude znášať frustrácie a sklamania. Môže sa stať, že tieto skúšky ho ešte viac zosilnia!
Ale nielen rodičia dávajú ľudskej bytosti to, čo mu pomôže niesť jeho existenciu. Dieťa rastie, jeho okruh vzťahov sa rozširuje a je treba dúfať, že odteraz aj od exteriéru dostane také isté uznanie, ktoré požívalo v rámci svojej rodiny. A tu – vy to viete lepšie ako ja – nie je tomu tak vždy – všimneme si to o niekoľko minút. Mohli by sme povedať, že rómska komunita je ako krehké, slabé dieťa, pretože nie je milované, pretože práve veľmi často, príliš často mu je odmietané mať určité miesto. Odmietnutie dať Rómom k dispozícii terény, kde sa môžu zložiť… Myslím si, že tu vôbec nejde o strach pre územie: je to symbolické odmietnutie „uvoľniť im miesto“ v rámci spoločenstva.
Ľudské dejiny od ich začiatku sú obrazom dejín každej ľudskej bytosti. Ľudia najskôr žili vo veľkom nedostatku, boli podriadení prírodným živlom, bez zbraní, ktorými by ich mohli ovládať. Počas stáročí boli decimovaní hladom, epidémiami… Deti väčšinou zomierali ešte pred piatym alebo šiestym rokom života a pred asi 300 rokmi priemerný vek nepresahoval 50 rokov. Áno, svet bol veľmi krehký…
Dnes môžeme mať pocit, že táto krehkosť už neexistuje, že žijeme vo svete, kde je všetko pod kontrolou, kde veda a technika ovládajú hmotu a dokonca i naše telo. Zaiste, stále ešte bývame chorí, zomierame, ale to je otázka času: ešte trochu trpezlivosti a všetky problémy budú vyriešené. Teda aspoň nám to chcú nahovoriť…

Keď sa zastavíme a dívame pozornejšie na to, čo sa deje v našich „vyspelých“ spoločnostiach, do očí bije práve extrémna krehkosť, nestálosť. Podám niekoľko príkladov.

  • Pred rokom malý islandský vulkán, úplne neznámy, začal chrliť mračná popola. Výsledkom bolo, že lietadlá nevzlietli, cestujúci boli nútení čakať, kým sa mračná rozptýlia…
  • Minulú zimu sme zakúsili rekordný počet dní zasneženia. Sneh v zime: veď je to prirodzené, či nie? Áno, až na to, že opäť nastal chaos na letiskách, na železniciach atď. Aj tu, v tejto malej krajine bolo všetko zamrznuté, nepremávali autobusy, pošta bola obmedzená, neprichádzali dodávky tovaru do veľkých obchodov pred vianočnými sviatkami! 22 dní snehu a všetko bolo zastavené…
  • V roku 2004 len málo ľudí vedelo (v každom prípade ja nie!), čo je to tsunami. Až dovtedy, kým tieto obrovské vlny sa nerozpútali nad vzácnou časťou zeme turistov – Thajskom – kde tsunami zasialo smrť a beznádej. Minulý rok zase Haiti bolo skoro vymazané z mapy zeme hrozným zemetrasením.
  • A čo povedať o všetkých hviezdach show business, ktorých považujú skoro za bôžikov a bohyne, t. j. nepodriadených starnutiu, chorobe a smrti? Až do chvíle, kedy sa nedozvieme z večerných televíznych novín o úmrtí niektorého z nich následkom rakoviny alebo zatknutiu kvôli pašovaniu drog… Ani štátni predstavitelia nie sú uchránení…
  • Od 11. septembra 2001 vieme, že naša arogantná civilizácia, príliš sebaistá, môže vidieť, ako sa jej symboly rúcajú ako domček z kariet. Celá jej technológia, zbrojenie a armády sú vskutku bez skutočnej obrany proti vôli niektorých ľudí, ktorí sa rozhodli, že ju zvalia do prachu (privedú ku krachu).

Áno, v súčasnosti žijeme v zdanlivo zabetónovanom svete, ale ktorý je vlastne obrom na hlinených nohách. Uvedomujeme si to stále viac a dôraznejšie? A ako by to malo byť ináč? Stále viac vedcov stláča poplašný zvonec. Hrozby na životné prostredie, zánik prírodných priestorov, zmena klímy, vyčerpávanie energetických zdrojov… Ak nebudeme brať vážne tieto upozornenia, ako budú môcť ľudsky prebývať na zemi naše vnúčatá?
Ale odteraz je ohrozená a hlboko oslabená nielen ekológia prírody, ale aj celá ekológia človeka. Priepasť medzi bohatými a chudobnými krajinami sa stále prehlbuje a vo vnútri každej krajiny sa priepasť medzi bohatými a chudobnými stáva každým rokom hlbšou, skutočnou hlbinou. Uvedomme si: v súčasnosti je chudoba väčšia ako pred dvadsiatimi rokmi! A pritom len v našej malej, zabezpečenej krajine žije 17% ľudí na prahu chudoby…
Odkiaľ pochádza táto nestálosť, neistota? Ako je možné, že sa vytvára taká priepasť, hoci narastajúci pokrok by mal naopak zaistiť dobrý život vzrastajúcemu počtu jedincov?
Tak ako som uviedla na začiatku, človek je pevný, keď sa mu dostane určitého miesta: miesto, pohľad, uznanie, ktoré mu dajú druhí. Ale ľudská bytosť zostáva vo svojej hĺbke živočíšna: keď je ohrozená alebo keď si myslí, že je ohrozená, stiahne sa do svojho rodu, svojho územia a stane sa nemilosrdná k všetkému, čo by sa odvážilo tam vkročiť. Strach z oslabenia vedie najsilnejších k ešte väčšiemu oslabovaniu tých, ktorí nemajú ich zdroje.
A vidíme, že sa hranice zatvárajú. Vidíme ľudí bez dokladov, bez stáleho domova, nomádov, migrantov, exulantov, ako sa tlačia v ilegalite alebo v azylových centrách, ktoré sa niekedy podobajú na väznice. Vidíme ľudí bez práce, bez kvalifikácie, bez príjmov, ako sa ukrývajú doma. Vidíme Rómov ako sú posielaní z jedného miesta na druhé. Ako by sa tu hrali Monopoly vo svetovom meradle: nemáš nič, nemôžeš nič kúpiť a teda, nie si nič. Banka ti zaberie všetko a napokon končíš vo väzenskej cele alebo si vypískaný z hry. V džungli svetovej ekonomiky – a všetci tvoríme jej súčasť! – vládne len jeden zákon: zákon džungle. Zabíjať alebo byť zabitý, kladie najvyššie ten istý zákon pre všetkých.

Áno, stále viac sa mi zdá, že sa podobáme šachovým figúrkam hry, ktorej pravidlá sme si nevybrali. Tieto pravidlá sú zo železa, viac ako starodávna morálka! Tieto pravidlá mi hovoria o tom, ako mám vychovávať svoje deti, ako sa mám obliekať, čo mám alebo nemám jesť, vysielania, ktoré mám sledovať a knihy, ktoré mám čítať, hudbu, ktorú mám počúvať a miesta, ktoré mám navštíviť. To, čo sa nazýva „normy“ – t. j. to, podľa čoho budem považovaná za „normálnu“. A beda tým ľuďom, ktorí sa rozhodnú neriadiť sa podľa týchto pravidiel, tí, ktorí žijú ináč…!
Ale ešte raz, nemýľme sa: kvôli spoločnej hrozbe sa „priťahujú skrutky“. Kvôli ohrozeniu z oslabenia – t. j. zničenia – koluje, že najsilnejší vyťahujú delá. Aby sa zaistili. Aby dali najavo „akoby“ všetko bolo v poriadku. Akoby to, čo prežívajú najslabší, najnúdznejší z ľudí – chudoba, katastrofy, bieda – mali byť vyháňané tak, ako sa vyháňajú zlí duchovia. Niekedy zvaľujú vinu na nás…?

A predsa, predsa…
Krehkosť, slabosť ako som povedala, je dvojznačné slovo, má dvojaký význam.
Pretože pozitívne znamená aj niečo, čo nám zabraňuje stuhnúť, skamenieť: je nekonečne ľahšie pohybovať sa, brať so sebou, cestovať a prenášať so sebou sklený predmet (napr. okuliare) ako kamennú sochu.
Krehkosť je spojená s istou formou ľahkosti, pružnosti, mobility, ktorá zabraňuje brať sa úplne vážne. Ale pomáha nám aj brať vážne hrozby, ktoré som práve spomenula.
Ak si uvedomujem krehkosť, slabosť svojho tela, budem bezpochyby pozornejšia na to, aby som s ním zle nezaobchádzala. Ak si uvedomujem, že môžem ľahko stratiť to, čo vlastním – napríklad svoju prácu, bývanie – možnože budem relativizovať jej dôležitosť. Ak som musela prekonať bolestnú rozlúčku, smútok, možnože sa zameriam na to, čo je podstatné bez toho, aby som sa nechala rozptyľovať okolitými vlnami.
Hovorí sa, že v stredoveku na všetkých kráľovských dvoroch existovali tzv. šašovia, „blázni”, t. j. osoby, ktorým bolo povolené povedať kráľovi holú pravdu, bez okolkov, bez ohľadu na rešpekt a podriadenosť. Okrem iného mali kráľovi pripomínať, že je smrteľný a teda podobný tomu najponíženejšiemu zo služobníkov. Poriadna príručka. Tvrdá pripomienka pominuteľnosti. Ale aby mohol byť kráľovským šašom bolo treba byť vynikajúcim spôsobom vnútorne slobodným a mať mimoriadnu vnútornú silu. Pochopiteľne, kráľ dobrovoľne neakceptoval príručku a nasledovali údery a nadávky. Úlohu šaša považujem za veľmi evanjeliovú! … A zdá sa mi, že v súčasnosti veľmi chýba.

Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom…” (1 Kor 3, 19).
Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia” (1 Kor 1, 25).

My, kresťania, sa odvažujeme veriť v Boha „slabého“, t. j. zraniteľného. Boh, ktorý sa zjavil v tele novorodeniatka, v tele muža, ktorým opovrhovali, mučili a ako zločinca pribili na kríž. Boh, ktorý sa zjavil svojimi skutkami a slovami ako muž v osobe Ježiša Krista. Boh, ktorý počas svojho krátkeho života sa prednostne približoval k tým, ktorí neboli v normách dobrej spoločnosti a vtedajšieho náboženstva. Asociáli, chorí, „nenormálni“, ľudia považovaní za menej ako nič… Aspoň za takýchto ich považovali. „Dobrí“ ľudia ich považovali za hriešnikov? Nevadí. “Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2 Kor 5, 21)! T. j. Ježiš Kristus sa stal jedným z nás, jedným z týchto ľudí, ktorými svet pohŕdal, odmietal, zavrhoval, vylučoval. Ním samým pohŕdali, zavrhli ho, vylúčili a opustili – až by sme uverili, že ho opustil sám Boh. Mohli by sme si predstaviť zraniteľnejšie božstvo?…

Možno práve toto je poklad ukrytý v zraniteľnosti, a to daná schopnosť priblížiť sa k tomu, čo je vo svete a v prírode najzraniteľnejšie. Schopnosť nekonečného súcitu, pretože vieme, že sami potrebujeme veľký súcit.
Celá otázka – hoci je rozsiahla – spočíva v moci odolávať pokušeniu, a to odmietať zraniteľnosť a pripojiť sa ku klike vlkov, mocnárov, svetákov… Žiť zraniteľnosť skôr ako šancu, než nepriazeň osudu… Toto samozrejme neznamená, že musíme akceptovať nedôstojné životné podmienky, nespravodlivosť, ktorú uvaľujú na najchudobnejších. Ale skôr usilovať sa stávať sa dobrým hráčom v Monopoly; môžeme sa rozhodnúť klásť dôraz na iné hodnoty; môžeme sa rozhodnúť žiť – a to dobre žiť – ináč. Môžeme pestovať v sebe slobodu kráľovského „šaša“, pokojnú silu, ktorá je Ježišovou silou. On kráča svojou cestou, keď chcú z neho urobiť kráľa alebo obviniť za dobro. Prijatá zraniteľnosť je mimoriadnou cestou oslobodenia, pravej slobody, pretože už nie je v prvom rade znamením chyby, nedostatku, zlého prispôsobenia sa zákonom sveta. Nie, naopak! Je pokojným a silným potvrdením toho, že sila sveta je obrom na hlinených nohách, ako som už povedala.
Keď si prečítame evanjeliá – celý Nový zákon – s takýmito „okuliarmi“ plodnej zraniteľnosti, potom začneme rozprávať nevšedne…?

A tak napriek všetkému očakávaniu a celkom nepravdepodobne zraniteľnosť sa stáva skutočnou pôdou pre NÁDEJ.
Chcela by som vám prečítať niekoľko nádherných viet o nádeji od francúzskeho básnika Charles PEGUY:

To, čo milujem najviac, hovorí Boh, je nádej.
Viera, to ma neprekvapuje, tá nie je udivujúca.
Tak veľmi sa predsa skviem vo svojom stvorení.
Ale nádej, hovorí Boh, hľa, čo ma udivuje.
Prekvapivé je to, že chudobné deti vidia všetko čo deje
a veria, že zajtra bude lepšie,
že vidia, ako sa to deje dnes a veria, že zajtra ráno bude lepšie.
Toto je udivujúce a je to najväčší dar mojej milosti.
Ja sám som tým udivený.
Moja milosť má preto mať neuveriteľnú silu
a má vyvierať z prameňa ako nevyčerpateľný prúd rieky.
Maličká nádej kráča medzi svojimi dvoma sestrami a iba jej sa nevenuje pozornosť.
Na ceste spásy, na pozemskej ceste, na hrboľatej ceste spásy, na nekonečnej ceste,
na ceste medzi svojimi dvoma sestrami, napreduje maličká nádej.

Je to ona, táto maličká, ktorá všetko tiahne.
Lebo viera nevidí to, čo existuje,
Ona však vidí to, čo príde.
Láska miluje len to, čo je,
No ona vidí to, čo bude.
Viera vidí to, čo je v čase a vo večnosti.
Nádej vidí to, čo príde v čase a vo večnosti,
takrečeno v budúcnosti samotnej večnosti.

Áno, nádej je tvrdohlavá, neústupčivá, húževnatá. Nádej existuje vždy „napriek“: napriek zlu, bolesti, skúškam, fackám, ktoré nám dáva život; napriek sklamaniam a rozčarovaniu. Napriek tomu, čo sa zdá ustanovené, rozhodnuté a nemožné zmeniť. Nádej je úkon viery. Je to viera v skutkoch a v hnutí.
A predsa existuje toľko motívov k bez – nádeji…

Ako teda máme živiť maličkú nádej? A ako ju nezamieňať s utópiou a ilúziou? Veď vieme, ako viedla a niekedy ešte vedie nádej „historických večerov“ až k neslýchanému a neznesiteľnému násiliu.
Odvahu k napredovaniu, kráčaniu vpred dodáva pohľad na to, čo už existuje, pohľad na ubehnutú dráhu.
Ako by sme mohli ináč veriť bratstvu, dúfať v budovanie bratskejšieho sveta, keby sme už nezakúsili toto bratstvo? Ako môžeme ináč veriť v ľudskú dôstojnosť, keby sme nevideli medzi nami mužov a ženy, ktorí navracajú ľudskú dôstojnosť tým, ktorým bola odňatá?
Ako by sme mohli dúfať „napriek všetkému, keby sme nestretali mužov a ženy, ktorí nám dodávajú odvahu, keď sa stráca? Sú to muži a ženy, ktorí sami prekonali skúšky, ale nezmierili sa s beznádejou.

Čo zostáva, keď už nezostalo nič?”, napísal teológ Maurícius BELLET. A sám odpovedá: “Toto: že sme ľudskí voči ľuďom, že medzi nami zostáva „medzi nami“, ktoré z nás robí ľudí.

Toto sa môže zdať banálne. Ale vôbec takým nie je.
Pestovať – každý osobitne a aj spoločne – to, čo z nás robí ľudí, znamená postaviť sa rozhodne voči absolútnemu, definitívnemu odmietnutiu, voči tomu, čo ničí, znetvoruje a usmrcuje (a svet sa vyžíva v smrtkách, dokonca vynašiel také, ktoré sú usmievavé a zábavné…). Odvážiť sa vsadiť na to, čo je nepatrné, slabé, zraniteľné znamená ukázať poriadny „dlhý nos“ všetkým sebaistým mocnostiam, ktoré nevidia a nepočujú šaša, ktorý ich odhaľuje. Odvážiť sa veriť, že nové nebesia a nová zem nastanú vďaka tým, ktorými opovrhujú a sú vylúčení. Je to rovnako (šialene) úžasné ako príbeh Božieho Dieťaťa, ktoré sa narodilo v zapadákove neznámej krajiny. Je to rovnako neuveriteľné, ako príbeh potomka čiernych otrokov, ktorý sa stal prezidentom veľmoci. Je to rovnako bláznivé, ako príbeh panstiev, ktoré sa považovali za večné, stavali múry a zrútili sa.

V skutočnosti nie cisári, králi, či pápeži prekliesnili cestu nádeje. Boli to zástupy anonymných mužov a žien, mladých i starých.
Uverili, že je možná rovnosť všetkých ľudských bytostí bez ohľadu na pohlavie, rasu a spoločenské postavenie.
Uverili v svet oslobodený od otroctva.
Uverili v svet oslobodený od diktatúry a totality.
Odmietli – a to je najťažšie – osudovosť vecí. Zaangažovali sa po boku ľudí zdrvených, vylúčených, po boku tých, ktorí napokon urobili z ich vratkého položenia jedinú vizitku.
Boli to obyčajní ľudia ako vy a ja. Neznámi, anonymní, možnože ani nie veľmi odvážni. Ale boli ľuďmi prepojenými; spojenými medzi sebou navzájom. A niektorí spojení s jedným človekom – Ježišom – ktorý ich predchádzal a o ktorom jeho učeníci povedali, že jeho životná sila bola schopná prekonať všetko, aj smrť.
Áno, oni, títo jednoduchí ľudia zmenili tvárnosť zeme, zatiaľ čo mocnári naďalej oslavovali svoju moc tak, ako to vždy robili. Títo obyčajní, zraniteľní ľudkovia udržali plameň zapálený, zatiaľ čo mocnári rozprestierali svoju temnotu po svete.
A dnes sme tu. Sme spoločne zídení, zhromaždení. Aj my sme jednoduchí, zraniteľní ľudia, sprevádzame životom iných ľudí, s ktorými svet tak zle zaobchádza.

Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je…” (1 Kor 1, 27-28).

My, putujúci, nomádi – či nie je ním každý človek vo svojom živote? – máme len jednu istotu, a to, že niekto nás predchádza na neznámej, ťažkej, ale jedinej ceste, ktorá ako si myslím, stojí za to, aby sme sa pre ňu rozhodli. Možnože neuvidíme zasľúbenú zem (možno áno!…). Ale aspoň môžeme kliesniť cestu pre naše deti, vnúčatá a tých, ktorí prídu po nich.
Preto nám patrí úloha byť strážcami a buditeľmi (t. j. tými, ktorí prebúdzajú, „budičmi“). Musíme upozorňovať, keď sa vylúčenie a odmietnutie považujú za bežné, akoby normálne. Musíme prebúdzať tých, ktorí sú vylúčení a odmietnutí, ako sú nimi Rómovia, aby kvôli znechuteniu a beznádeji nezostali uviaznutí v zraniteľnosti, ktorá potom už nie je plodná.
A tak silní vďaka dedičstvu tých, ktorí nás predišli, budeme môcť, Rómovia sa budú môcť skutočne odvážiť dúfať a živiť nádej uprostred zraniteľnosti.

Prednáška Albert-Peter Rethmana

Teologické základy a praktické návrhy pre katolícku pastoráciu medzi Rómami
Albert-Peter Rethman

I. Prvky teologického jadra apoštolátu v rómskom prostredí

1. Kresťanská cirkev ako katolícka
Ako kresťania katolíci tvoríme súčasť svetovej rodiny. Z toho vyplýva, že nemôžeme uvažovať výrazmi úzkych národných hraníc. Takto to aspoň tvrdíme… Medzi kresťanmi neexistujú hranice založené na etnickej príslušnosti. Ako to napísal sv. Pavol, v kresťanských farnostiach a spoločenstvách, a teda v Cirkvi, niet rozlíšenia medzi Židmi a Grékmi, otrokmi a slobodnými, medzi mužmi a ženami (porov. Gal 3, 28) a zvlášť niet spôsobu, podľa ktorého sa jedni odlišujú od druhých a vyvyšujú sa nad nich. V kresťanskej komunite, v Cirkvi musia byť tieto hranice zrušené. Preto i sv. Pavol hovorí: „Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi“ (Gal 3, 26). Skrze toto spojenie s Kristom a pretože človek vie, že bol chcený a stvorený Bohom bez žiadnej podmienky, môže si uvedomovať svoju dôstojnosť, svoj jedinečný charakter a svoju silu. Toto je rozhodujúce: ak chce Cirkev ako cirkev Ježiša Krista zostať verná svojej identite, musí sa chápať ako tá, ktorá prekonáva všetky hranice. Zdá sa mi, že teda ide o to, aby sme vnímali v pravom pojme, že sme katolíckou /t. j. univerzálnou, svetovou/ Cirkvou – a toto nie je len opisný výraz, ale chápe sa ako právo, požiadavka.

A tak naša otázka znie: Ako sa môže tento oslobodzujúci odkaz Ježiša Krista dotknúť stále viac ľudí v rozmanitosti ich kultúr, etník a spoločenských stavov? Táto otázka sa osobitne týka apoštolátu Rómov a osobitne ich zapojenia a pôsobenia v Cirkvi. Je prirodzené, že otázka je ďaleko rozsiahlejšia a dotýka sa podstatného aspektu našej cirkevnej identity. Možno by sme mohli povedať: podľa pastorácie Rómov by sme mohli zmerať, či sme v Cirkvi skutočne katolíci, v zmysle univerzálnosti.

2. Kultúrna schopnosť kresťanstva
V priebehu 2000 rokov, ktoré prešli od narodenia Krista, sme zakúsili, že kresťanská viera je nositeľkou kultúry – s tou zvláštnosťou, že si nenárokuje byť kultúrou, ktorá by sa stavala do protikladu s existujúcou kultúrou. Skutočná, autentická kresťanská viera neničí žiadnu ľudskú kultúru. Naopak, je schopná znovu nadobudnúť prvky žitej kultúry a zároveň poznačiť túto životnú kultúru rozhodujúcim odtlačkom tým, že jej pridá vlastný dôraz, otvorí svoj obzor a obohatí jej zmysel. Kresťanský misionársky vzor /paradigma/ nie je zničenie starého a naštepenie niečoho úplne nového. Kultúrna paradigma kresťanstva je prijať to, čo existuje a dať mu nový zmysel, nový význam; prijať a rozšíriť, byť verný evanjeliu, ale zároveň zmeniť a nechať sa obohatiť stretnutím sa s novou kultúrou. Toto sa už odráža v evanjeliách Nového zákona, ktoré spájajú posolstvo Ježiša Krista do rôznych kultúrnych kontextov a tie poznačujú židovské alebo grécke komunity.

Evanjeliové posolstvo nie je vyčerpané slovami alebo filozofickými pojmami, ktoré boli vypovedané alebo ktoré sme počuli doteraz. Sila evanjelia je omnoho viac, ako je schopná vyjadriť jedna teologická škola, jedna generácia, alebo jedna kultúra. Samotný Boží Duch, ktorý otvára pre ohlasovanie evanjelia, je tvorcom, stvoriteľom. Nič nie je stvorené jediným vyjadrením toho, čo chcel Ježiš povedať o Bohu, čo zakúsil alebo ako interpretoval svoju skúsenosť. Tu sa už objavuje dôležitý aspekt, ktorý je nutne spojený s predstavou o misii, poslaní a ktorý udeľuje kresťanskému poslaniu dynamiku, ktorá nie je ani uzavretá, ani «uzatvárajúca», t. j. ak chceme byť misionárskou Cirkvou, tak z toho vyplýva, že dáme Božiemu stvoriteľskému Duchu natoľko priestor, aby mohol pôsobiť v Cirkvi, cez ňu a medzi jej ľudom.

3. Pojem kresťanského poslania
Prameňom každého kresťanského poslania je láska Boha, ktorý sa zviditeľnil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Kresťania sa pridávajú na túto cestu lásky Otca k ľuďom. Odteraz naberá predstava o poslaní viacero dimenzií:

3.1  Uprostred ohlasovania evanjelia sa nachádza osoba Ježiša Krista
Cez Neho sa ničím neobmedzená láska Otca stala svetu viditeľnou. Ním sa objavil vo svete nový obraz Boha: Boh nie je strážcom zákona, ale chce, aby človek nadobudol slobodu, ktorá jediná je schopná skutočnej lásky. V Ježišovi Kristovi spoznávame Boha, ktorý oslobodzuje ľudí od najtemnejších temnôt sveta a ktorý premohol smrť. Stvoril nový život tam, kde človek padol. Tento Boh Ježiša Krista je konštitutívny v každej misii. To je naším poslaním. Naše poslanie je «teo – logické» . Môžeme ho vyjadriť i takto: my, ľudia, sa máme starať o to, aby sme boli priezrační pre Božiu lásku natoľko, žeby bolo nemožné oddeliť tieto záujmy od ochoty o celkový rozvoj človeka, od politického úsilia o spravodlivejšiu spoločnosť, od slova Boha Ježiša Krista, ktorého pozornosť sa zameriava na celého človeka, ktorý potrebuje chlieb, a nielen z chleba žije človek (porov. Mt 4, 4).

3.2  Kresťanským poslaním je viesť dialóg
Kresťanské posolstvo môže byť prijaté len v slobode. Toto prijatie si nevyžaduje od človeka opustenie jeho vlastnej identity, práve naopak. Prijatie napomáha tejto identite vytvoriť širší vzťah.. Keď sme povedali, že kresťanská viera je nositeľkou kultúry, to znamená, že je schopná inkulturovať sa, že konkretizuje kultúru, existujúcu kultúru, a teda že je schopná oživiť rôzne existujúce kultúry. Toto platí pre veľké svetové kultúry, ale zároveň toto pociťujeme ako šancu a výzvu pre množstvá podkultúr a prostredí, ktoré nás obklopujú v európskej spoločnosti. Keď hovoríme o inkulturácii, nemyslíme len na elitnú kultúru. Musíme brať do úvahy aj kultúry a podkultúry ľudí na okraji spoločnosti, zabudnutých, vylúčených a chudobných ľudí. Kresťanské ohlasovanie nemá za cieľ «opačný svet», chce sa vyjadriť uprostred sveta, v ktorom žijú ľudia, aby ho premenilo a aby mu mohlo priniesť spásu. Byť misionárskou Cirkvou znamená pre nás, čo sme v Európe, že sa musíme stále viac zaujímať o množstvá kultúr a podkultúr, v ktorých ľudia žijú a poskytovať im možnosť nájsť ich miesto v Cirkvi, ktorá chce byť cirkvou všetkých národov, spoločenských vrstiev, všetkých životných prostredí. Povedal som «zaujímať sa», pod týmto výrazom rozumiem identifikovať, milovať, otvoriť sa pre rôzne spôsoby života, pre ktoré sa rozhodujú súčasní ľudia.

Kresťania nemajú recept, ani monopol na správnu cestu, podľa ktorej človek bude utvárať svoj svet. Ale vždy a neúnavne sa prejavuje sila a dynamika ducha reči na hore. Tento duch nás pobáda nie aby sme vygumovali alebo potopili konflikty, ale aby sme im čelili bez prerušenia, alebo ako hovorí Pavol, «vytrvalo» (Rim 12,12). Niekedy tento výraz vytrvalosti znamená aj znášať nespravodlivosť a prenasledovania pre posolstvo zmierenia. A v každom prípade znamená, že musíme byť pripravení zostávať dokonca i na miestach, kde nevidíme priame výsledky našej činnosti a kde je proces zmeny veľmi pomalý. Veď kto z nás nečelil tejto realite v práci «v teréne», o ktorý sa tu jedná?
Tieto úvodné úvahy sú tiež úvahami, ktoré tvorili podklad jednej štúdie, ktorú sme zrealizovali s tímom Katolíckej teologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Táto štúdia objasňuje niektoré aspekty pastorácie Rómov v Čechách a na Slovensku. Bola vypracovaná na žiadosť «Komisie vedeckého výskumu pre poslanie Cirkvi vo svete» Konferencie biskupov Nemecka. Štúdia sa týkala podmienok začlenenia zo strany Rómov a Čechov a z druhej strany Slovákov. Skúmala spôsoby komunikácie členov týchto etnicky určených skupín, ako aj prínos katolíckej pastorácie v tomto kontexte. Našou podstatnou otázkou bolo: V akej miere Katolícka cirkev prispieva k integrácii/začleneniu Rómov do väčšinovej spoločnosti?

II. Príklad pastorácie Rómov v Čechách a na Slovensku

1. Spoločenská integrácia Rómov ako poslanie pastorácie v Českej republike a na Slovensku

Existuje už celá séria štúdií týkajúca sa spoločenskej situácie a integrácie Rómov v Českej a Slovenskej republike. Doteraz však existuje len málo prieskumov o mieste pastorácie v ich spoločenskom začlenení. V oboch krajinách existuje široká škála kresťanského zaangažovania sa v rámci farskej pastorácie a ďalšie pastoračné aktivity, ale ich účinnosť nebola vedecky preskúmaná. Keď tu budem spomínať integráciu, budem sa sústreďovať hlavne na správanie inter–etnickej komunikácie Rómov a na vplyv cirkevnej pastorácie na tieto správania. Tento kvalitatívny prieskum a jeho závery by mohli slúžiť za základ neskorších štúdií.
Pre dobré pochopenie prieskumu a situácie Rómov, je veľmi vhodné poznať ich dejiny v Čechách a na Slovensku a zvlášť v ich nedávnej minulosti. Spomeniem tu len niektoré dôležité fenomény začlenenia a jeho opaku. Týkajú sa hlavne politických záujmov a postojov inštitúcií československého štátu od konca druhej svetovej vojny.

Prístup štátu k rómskemu obyvateľstvu bol skôr represívny a prechodne paternalistický. Neexistovala otázka začlenenia tejto skupiny ľudí formáciou, alebo opatreniami infraštruktúry obytných štvrtí, alebo podporou ich vlastných schopností, či kvalifikácie, ktoré by mohli posilniť ich situáciu. Naopak, od roku 1945 išlo o presťahovanie ich príbytkov, ktoré sa nachádzali pri verejných cestách miest a obcí smerom do veľmi vzdialených štvrtí od centra miest alebo obcí. Napriek počiatočnej nádeje na zlepšenie ich situácie, ktoré Rómovia vkladali do komunistickej vlády Československa, ich spoločenské a právne postavenie sa výrazne nezlepšilo. Začiatkom 50-tych rokov boli zrušené viaceré diskriminačné zákony, ale i napriek tomu, nenastal reálny pokrok k rovnosti spoločenských práv. Práve naopak, v 50-tych rokoch, zo strany Ústredného výboru KSČ, začal byť prijímaný určitý paternalistický postoj voči Rómom v zmysle asimilácie, ktorá sa stala nútenou (odmietnutie rómskej etnickej identity, rómskej literatúry, gramatiky a dejepisných kníh o Rómoch). Tento postoj mal a má až do dnešku skôr negatívne ako pozitívne účinky na samotných Rómov a na ich zaradenie do spoločnosti a štátu.
Súčasne sa zosilnilo úsilie o zákaz nomádstva rómskeho obyvateľstva pod hrozbou trestu (zákon č. 74/1958) a úsilie donútiť ho k definitívnemu usídleniu. Okrem toho Rómom Slovenska bolo prikázané usadiť sa v Čechách, čo ešte viac posilnilo ich rozpad a odniesli si zo Slovenska do ďalších častí Československa mnoho spoločenských problémov a konfliktov. Hoci táto politika bola neskôr aspoň sčasti upravená v 70-tych a 80-tych rokoch, až do konca vlády komunizmu v roku 1989, ale nepodarilo sa jej dosiahnuť úplne integrovať Rómov v Československu ako obyvateľov rovných v právach a možnostiach. Týmto dedičstvom zostávajú poznačení až do súčasnosti.
V prípravnej práci štúdie sme neustále narážali na výpovede duchovných správcov a ďalších farských spolupracovníkov, podľa ktorých požiadavka dosiahnuť prácu integrácie je iluzórna, márna. Aby sme definovali cieľ plánu prieskumu, rozhodli sme sa od tej chvíle zamerať náš prieskum na spôsoby komunikácie medzi Rómami a Nerómami, Čechmi a Slovákmi. V našej ankete sme vyhľadali v každej z týchto dvoch krajín dve lokality, jednu mestskú a druhú z vidieka. Jediným spoločným faktorom ručiteľov týchto miest bolo, že si hovorili, že sú veriaci. Medzi anketovanými boli ľudia každej kategórie a formácie; čo sa týka ich osobného zaangažovania sa vo farských spoločenstvách, niektorí boli aktívni, iní pasívni. Boli medzi nimi i osoby, ktoré boli finančne odmeňované Cirkvou za svoju prácu v rámci farskej pastorácie alebo v ďalších náboženských organizáciách alebo inštitúciách. Hlavná otázka interviewu bola: Ktoré náboženské faktory, alebo konkrétnejšie, ktoré náboženské/cirkevné aktivity pomáhajú veriacim formovať sa a zaujímať stanoviská, ktoré by mohli podporiť komunikáciu medzi Rómami a Nerómami /Čechmi, Slovákmi/ v oboch smeroch a ktoré aktivity k tomuto neprispievajú? Išlo teda o zistenie faktorov, ktoré vedú k trvalej komunikácii a nie o prvé impulzy nakontaktovania sa s „druhými“. Išlo tiež o to, aby sme pritiahli pozornosť na faktory, ktoré by eventuálne mohli podnecovať vzdialenie od skupiny pôvodu a jej prispôsobenie sa skupine tých „druhých“.
Nemôžem tu detailne predstaviť celé pole ankety miest Ostravy a Benátok nad Jizerou v Čechách, ani mestskej štvrte Košice Luník IX., obcí Jarovnice a Novosadu na Slovensku. Môžem však aspoň spomenúť niektoré závery /poučenia/ a návrhy, ktoré vyplynuli z našej štúdie.

2. Poučenia a návrhy

Základný problém zlepšenia komunikácie medzi Rómami a majoritou spočíva v spoločenskej situácii vylúčenia a inklúzie /zahrnutia/. Ide o problém, ktorý existuje jednak u väčšinového obyvateľstva, jednak u minoritného obyvateľstva. Pri utvorení istého okruhu komunikácie medzi etnikami záleží na bedlivosti nad citlivou a dynamickou rovnováhou medzi prispôsobením a odlíšením. Každý proces komunikácie medzi etnikami sa usiluje o prispôsobujúce priblíženie, aspoň čiastočné, ale pritom je potrebné bedliť nad tým, aby tento proces bol vždy sprevádzaný diferenciáciou. Štúdia nám poukázala na to, že pre začatie procesu komunikácie je podstatné uznať vzájomnosť (vzájomné dopĺňanie sa) spoluúčastníkov, a to v pohľade na svet, vrátane ponímania náboženstva, ale aj spoločenských inštitúcií, v ktorých žijú (napríklad, čo sa týka zmyslu a úlohy rodiny).
Napriek rozmanitosti situácií na skúmaných miestach alebo vo farnostiach, štúdia musela navrhnúť podstatnú diskusiu týkajúcu sa pastorácie Rómov. Vzhľadom k tejto štúdii navrhujeme niektoré osobitne konkrétne opatrenia určené k neskoršej diskusii o pastorácii Rómov.

2.1. Rozvoj pastorácie Rómov, ktorá je koordinovaná na rovine diecézy
Štúdium poukázalo na to, že tí, ktorí sa angažujú v tejto pastorácii, cítia, že ich presahuje. Kňazi sa pýtajú, či sú adekvátne pastoračné metódy špecifickej pastorácie Rómov. Často sa cítia osamotení a „opúšťaní“. Na synodách v Čechách a na Slovensku otázka Rómov bola sotva spomenutá, alebo vôbec nebola nadnesená. Pracovné skupiny pre pastoráciu Rómov, ktoré existujú pri niektorých biskupských alebo diecéznych konferenciách, zohrávajú dôležitú úlohu. Odporúčame, aby táto štruktúra úvahy bola naliehavo zavedená tam, kde ešte neexistuje.

2.2 Sociálny rozvoj ako súčasť pastorácie
Aby sa komunikácia medzi Rómami a majoritou vydarila, je potrebné, aby sa obe strany hlásili k svojej špecifickosti a dokazovali určitú kompetenciu (napr. verbálnu). Je jasné, že rómska populácia potrebuje pomôcť, aby dosiahla rozvoj kompetencií potrebných pre plnenie spoločenského života. Jednou z podmienok pre účinnejšiu komunikáciu je zrovnoprávnenie v zmysle formácie osobnosti. K umožneniu tohto postupu je podstatné, aby charitatívne činnosti Cirkvi nezostávali len externé voči cirkevnej a pastoračnej komunite, ale naopak, aby tvorili súčasť. Okrem toho, angažujúci sa spolupracovníci v Charite poznajú často špecifickú situáciu rôznych rodín alebo osamotených osôb. Poznanie tejto situácie a zdieľanie sa o ňu s miestnym duchovným správcom alebo pastoračným pracovníkom umožňuje nadviazať vzťah.
To, čo je pravdivé pre koordináciu pastorácie Rómov na rovine diecézy alebo biskupskej konferencie, je tiež pravdivé pre farnosť: Integrácia zodpovedných vedúcich farských Charít vo zvyčajných pastoračných diskusiách farnosti je potrebná a odporúčaná. Touto spoluprácou sa dosiahne, že rozhodnutia a pastoračné i sociálno-charitatívne opatrenia závisia od celkového ponímania pastorácie, ktorá okrem pastoračných opatrení zahŕňa aj sociálno-charitatívne a formačné opatrenia a tie slúžia na celkový ľudský rozvoj a osvojenie si schopností komunikácie. V týchto perspektívach, okrem charitatívneho aspektu, musí byť zastúpená aj politika pre lepšie zaradenie ľudského a spoločenského rozvoja Rómov v rámci farnosti a aj mimo nej.

2.3 Systematická formácia vodcov
Osoby, ktoré sa odlišujú správaním kvalitatívnej komunikácie, ktorá presahuje etnické hranice, sú normálne určení za „lídrov“ alebo asistentov skupín. Môžu fungovať ako príklady a pre ostatných ako sprostredkujúce osoby.
Táto formácia a zdokonaľovanie za vodcu alebo asistenta skupiny sú tiež dôležitou hodnotou pre diecézy a biskupské konferencie. V realite, musia chcieť podnecovať osobnú formáciu a odovzdávať ďalším osobám spôsobilosť vedúcich, zvlášť v oblasti komunikácie medzi kultúrami.

2.4 Význam pastorácie detí
Mostom pre lepšiu komunikáciu medzi Rómami a majoritou môžu byť aj deti. Vďaka aktivitám pre deti dotyční rodičia ľahšie nadväzujú kontakty s druhými. Ide o rôzne druhy aktivít pre deti, ako napr. prázdninové tábory, spevokoly, liturgické krúžky či skupiny a pod.

2.5 Prvky pastorácie združení
Podporujeme utváranie nových centier (funkcia mostu) pre deti a dospievajúcich vo forme  pastoračných centier so zameraním na špecifické skupiny a s úsilím, aby boli začlenené do celkovej farskej pastorácie. Tieto centrá majú významnú dôležitosť a sú realizovateľné v dosť dôležitých lokalitách (ako napríklad Ostrava).
Skonštatovali sme, že jedna skupina (napr. mládež), ktorá je na začiatku medzietnická, po roku často sa končí rozpustením /časté skúsenosti v Benátkach, v štvrti Venise, a na Slovensku/. Zaujímavejšie sa nám zdalo napr. zahájenie Saleziánskeho strediska voľného času Don Bosco v Ostrave, kde začali rozmanité skupiny, v ktorých bol nechaný priestor pre osobný rozvoj Rómov. Toto im umožňuje nadobudnúť dosť sily pre komunikáciu s účastníkmi ostatných skupín (napr. v rámci spoločných akcií) a dokonca prípadne pre prijatie vedenia (aj v českej etnickej skupine!).

2.6 Minimalistický plán v oblasti práce otvorenej pre mládež, ako súčasť pastorácie
Voľný čas využívaný na vyučovanie, štúdium, posilnenie osobnosti môže viesť k zlepšeniu základu komunikácie medzi etnikami. Ako to poukazuje príklad Strediska voľného času Don Bosco v Ostrave: formácia a spolupráca dobrovoľníkov je rozhodujúcim kľúčom úspechu.

2.7    Sviatostná pastorácia (krst, prvé sväté prijímanie, sviatosť birmovania) v spojení s ďalšími aktivitami
Pastorácia k prijatiu sviatostí môže byť bodom stretnutia pre hlbšie kontakty: často je však neprimeraná pre uvedenie rómskych rodín do farského života, pretože rodičia nie sú pripravení prijať zvyčajnú prípravu na sviatosti, a teda ani pravidelne tam posielať svoje deti. Je potrebné rozvinúť pojmy, ktoré spájajú prípravu na sviatosti s ďalšími ponukami (obmedzenejšie, alebo ako pedagogika založená na skúsenosti) tak, aby deti a ich rodičia v tom spoznali konkrétny význam pre ich život. A tak podľa okolností bude môcť byť prekonaná povera, ktorá je niekedy spojená s prijímaním sviatostí, zvlášť krstu (krst zredukovaný na exorcizmus zlého ducha, vďaka čomu dieťa «už nebude plakať» ).

2.8 Osobné pokračovanie, kontinuita
Diecézni kňazi často nezostávajú v jednej farnosti viac ako 5 rokov. Toto krátke obdobie spôsobuje, že zostávajú sami a často strácajú odvahu i chuť vzhľadom veľkým výzvam pastorácie Rómov. Preto sa nám zdá nevyhnutné v oblasti tejto pastorácie bedliť nad čo možno najdlhšou spojitosťou – kontinuitou, aby nadviazané vzťahy neboli prerušené odchodom duchovného správcu. Výhoda Strediska Don Bosco v Ostrave spočíva medzi iným vo fakte, že Otec Kuchař (Salezián) tam pracoval viac ako 15 rokov a mohol vytvoriť tím spolupracovníkov a dobrovoľníkov.

2.9  Spolupráca s ďalšími organizáciami
Farnosť často býva jedným z mnohých činiteľov mestských a obecných aktivít. Keď spolupracuje s ďalšími ustanovizňami a organizáciami, môže sa stať – viac, ako tomu bolo doteraz – miestom komunikácie, modlitby, zápasov, zmierenia a slávností, a týmto spôsobom prispievať ku kultúre komunikácie.
Ak si prajeme, aby evanjelium Ježiša Krista mohlo rozvinúť svoju oslobodzujúcu činnosť medzi všetkými ľuďmi, a teda i medzi Rómami, prvým krokom je, aby sme ich prijali vnútorne. Ježiš by to nazval: aby sme ich milovali. Tento dar lásky bude úplný, len keď budeme mať starosť o ich ľudskú dôstojnosť: aby žili medzi nami dôstojne, v plnej slobode a v istote, že budú môcť nájsť ich vlastnú cestu uprostred Katolíckej cirkvi – čo znamená širokej a otvorenej – Cirkvi Ježiša Krista, v ktorej je miesto pre mnoho spôsobov života a prejavov viery.

Prof. Dr. Albert-Peter Rethman
Institut für Weltlkirche und Mission, Philosophisch-Theologische Hochschule Sankt George